ny či Bytče môžete najčastejšie zaregistrovať na Omišskej riviére. A tak, keď sa Jadranskému moru hovorí „slovenské“, o niektorých častiach Omišskej riviéry, hlavne v oblasti Jassenice s prímorskými dedinkami a mestečkami Duče, Sumpetar, Suhi Potok, Mali Rat, Krillo..., by sme mohli možno hovoriť ako o „Považskej riviére“.
Považania sa v Chorvátsku
ubytovávajú najmä u ľudí
z Bosny a Hercegoviny
Väčšina Slovákov z Považia, ktorá prichádza do tejto oblasti, sa ubytováva už dlhé roky u ľudí, ktorí nie sú rodákmi z Dalmácie. Do oblasti Omišskej riviéry prišli bývať počas vojny z Bosny a Hercegoviny. Domy, v ktorých ubytovávajú turistov, boli pôvodne postavené na letnú rekreáciu. Lenže prišla vojna a... „Jedného dňa prišli vojaci. Vyhnali nás z domu, v ktorom sme bývali, zviazali nám ruky, hnali nás preč, a potom nám dom vypálili. Nezostalo nám vlastne nič. Občianska vojna je hrozná vec. Odrazu sa začali nenávidieť aj príbuzní, a to len preto, že mali v rodine niekoho, kto má inú národnosť, je moslim, či Chorvát, či Srb. Ľudia, ktorým to dovtedy neprekážalo, akoby sa zbláznili. Neviem, kde sa zobralo toľko nenávisti. Nechápali sme to. Nikomu ste nemohli veriť. V nešťastí sme mali v podstate obrovské šťastie, nikto z rodiny nezomrel. Naviac sme mali malý dom na pobreží mora a z vnútrozemia, teda z Bosny a Hercegoviny, sme mali kam ujsť. Horšie boli na tom ľudia, ktorí nemali kam ísť. A bolo veľa takých. Dodnes sa žije v Bosne a Hercegovine ťažko. Zbúrané sú fabriky, obchody, domy... Ľudia si ťažko hľadajú prácu,“ povedala nám Mária, ktorá musela aj s manželom Nikom ako päťdesiatročná začínať v Sumpetare odznova.
Zatvorené fabriky,
živí ich turistický ruch
Jedna fabrika, hlinikáreň, na brehu mora, bola zavretá aj na pobreží neďaleko Sumpetaru. Dávala prácu väčšine ľudí zo širokého okolia. Uživiť sa po jej zatvorení je ťažké. Niko, pôvodne bankový úradník, je doma, Mária, právnička, pracuje v hoteli. Tiež prenajímajú izby turistom. Vo vojne prišli o všetok majetok a bolo treba postarať sa o dve deti. V lete prenajímajú aj časť domu, kde bývajú mimo sezóny a apartmán strýka, ktorý žije v Austrálii. Sami bývajú v dolnej časti, kde bola pôvodne naplánovaná garáž. Okná sú malé, miestnosti sa nedajú poriadne vyvetrať, v noci sa nedá v horúčave spať.
„Môj otec je vlastne hrdina. Musel postaviť celkom nový dom a veľmi rýchlo, aby sme mali kde bývať,“ dopĺňa matku Nina, ktorá prišla s rodičmi z Bosny do Sumpetaru ako deväťročná. Ju prechod až natoľko neovplyvnil ako rodičov. Nebolo pre ňu ťažké zvyknúť si. Tento rok končí žurnalistiku v Zadare, pracuje v medzinárodnom tlačovom centre. Do Sumpetaru sa už vrátiť nechce. Rovnako sa rozhodol aj brat, ktorý je tiež v Zadare. Robí čašníka a disdžokeja v zadarských kluboch. Mária si však povzdychne. „Keby sa dalo v Bosne vyžiť, vrátim sa. Ale nejde to. Tu som si nikdy celkom nezvykla a myslím, že ani domáci nás nikdy celkom nepríjmu. Stále budeme cudzinci. Ťažko nám prepúšťali už aj pozemok na stavbu nášho domu,“ prezradila nám s ľútosťou v hlase.
Z Bosny a Hercegoviny sa na pobrežie do Sumpetaru presťahoval aj ďalší manželský pár – Pero a Nada Markovičovci. Rovnako aj oni prišli o dom. Ich rodinu však ťaží aj ďalšie nešťastie. Vo vojne prišli o zaťa, ich dcéra, očná lekárka, Irina o muža a malá vnučka Maja o otca. Ako lekár pôsobil počas vojny v Sarajeve. Priamy dotyk s vojnovými zverstvami zanechal nezmazateľnú stopu na jeho psychike. Reálny svet prestal pre neho existovať. Pero s Nadou pomáhali vychovať dcére malú dcéru Maju. „Domáci-nedomáci“, ktorí ubytovávajú návštevníkov z Považia, majú podľa Nadiných slov najradšej slovenských hostí. V živote si prežili svoje a tak sú veľmi srdeční, milí a ústretoví.
O pôvode torpéda
a o tom, čo sa oplatí vidieť
Oblasť Omišskej riviéry nie je síce miestom, ktoré by ponúkalo Považanom, ktorí sem chodia, veľa možností na návštevu národných parkov či prírodných rezervácií. Blízko sa však nachádzajú dve mestá, ktorých pamiatky patria do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Ide o historické jadro Splitu s antickým Diokleciánovým palácom a neďaleké historické mesto Trogir, nazývané tiež Malé Benátky či múzeum. K najzaujímavejším pamiatkam patrí pevnosť s obrannou vežou zo 14. storočia - sídlo benátskej vojenskej posádky. Na jej nádvorí sa uskutočňujú i podujatia Trogirského kultúrneho leta. Vstup na ne je zdarma. Zato akékoľvek občerstvenie v týchto historických centrách a vstupenky do múzeí sú pre obyčajného turistu stále dosť drahé.
Pomorski muzej (námorné múzeum) v Splite však nevytiahne z peňaženky veľa kún, môže si ho dovoliť každý. Ponúka to, čo je pre pobrežie dalmátskej oblasti charakteristické, a síce prehliadku všetkých aktivít súvisiacich s morom. Nájdete tu obrazy a makety historických aj najmodernejších plavidiel. Maketa dopravného parníka Royal Mail Line nápadne pripomína Titanik a sprievodkyňa nám prezradila, že to nie je náhoda, lebo práve podľa neho bol vyrobený ako jeho menšia kópia. Rôzne typy kompasov, sextantov, potápačských pomôcok a oblekov, lodných zvoncov, majákov, rybárskeho náradia, zbraní, ktoré sa používali na mori, mapy, typické oblečenie námorníkov, zvyšky osobných vecí z rôznych lodí z dôb dávno minulých, amfory vylovené z morského dna a ešte veľa ďalších vecí možno obdivovať v námornom múzeu. Mimochodom, tu sme sa dozvedeli aj to, že vynálezcom prvého samohybného torpéda bol práve chorvátsky námorný inžinier Ivan Blaž Lupis Vukič, ktorý sa narodil v dedinke Nakovana na ostrove Pelješac. Expozícia je aj vonku na dvore múzea. Vidieť tu môžete okrem iných plavidiel aj mínolovku – špeciálnu loď na hľadanie mín i ukážky námornej bojovej techniky - protilietadlové palubné zbrane, torpéda, kotevné míny a tzv. ježka - protiponorkový vrhač hlbinných mín. Pri návšteve iných múzeí v Splite treba mať na zreteli, že ste na juhu Európy, aby sa vám pri návšteve nepodarilo vidieť kvôli poobedňajšej sieste, ktorá trvá od jednej do piatej poobede, len dvere ich budov.
Omiš – mesto pirátov
Omiš je centrom riviéry, ktorá sa stala obľúbeným letoviskom návštevníkov z regiónu Považia. Vznikol z rímskej osady Oneum a neskôr sa stal oporným bodom neretvanských pirátov, ktorí boli veľmi obávanými protivníkmi na mori. Mestu vládli Benátčania, rakúska vláda, ale i Napoleón. Rieka Cetina, ktorá si prerazila cestu impozantným horským masívom a veľkolepým kaňonom, sa priamo v meste vlieva do mora. Vodou je to najbohatšia rieka v Dalmácii, dlhá je 192 km. Ponúka rekreačné splavovanie rieky – cca 6 km do Radmanových Mliníc. Pre odvážnych je tu rafting, ktorý patrí k najobľúbenejším a najvyužívanejším atrakciám. Okrem divokej rieky môžete vidieť vodopády, skalnaté brány, z ktorých skákal filmový Winnetou z výšky 27 metrov. Prostredie ponúka i možnosti horolezectva. Radmanove Mlinice je stredisko vzdialené 6 km od Omiša. Môžete si tu prezrieť pôvodné mlyny, ktoré sa stáročia využívali pri mletí žita, kaštieľ, večer sa tu usporadúvajú rôzne kultúrne vystúpenia.
Trochu pravdivejšie
o čarovnej rieke Cetine
V lete je mesto preplnené turistami. V snahe nájsť na rieke miesto chránené od ruchu sme sa vybrali po ceste hore do dedín na plošine nad kaňonom. Zablúdili sme až na koniec dediny Kučiče ležiacej trochu bokom od trasy cesty, rozhodnutí zostúpiť do kaňonu rieky. Pustili sme sa cestou priamo dolu svahom. „Hej, hajde, hajde,“ ozvalo sa na nám za chrbtom. Na kopci stáli dve ženy a živo gestikulovali. Mysleli sme si, že nám nadávajú, lebo ideme cez ich pozemok. Tatiana Sovulj a jej svokra Anna, drobná 87-ročná babka oblečená celá v čiernom, nás však chceli upozorniť, že táto cesta nie je bezpečná. Poslúchli sme teda a vybrali sa po tej, ktorú nám odporučili. Museli sme im sľúbiť, že cestou späť sa zastavíme na posedenie u nich doma. Na turistický ruch sme sa vďaka tomu mali možnosť pozrieť sa z trochu inej strany. „Nekontrolované raftovanie na rieke, čierny lov rýb na trojháčik, upravovanie brehov pre vstup členov na každých desiatich metroch brehu rieky ničí rieku a život v nej. Áno, niekto zarobí, niekto si oddýchne, zažije dobrodružstvo, ale nás rieka živí. Som rybár a môžem povedať, že rýb je tu oveľa menej ako kedysi a aj vody v rieke ubúda. My ju ale pijeme a nedovolíme si polievať ňou polia, ktoré nás živia. Aj to je hriech. Svojpomocne sme si v päťdesiatych rokoch budovali vodovod a bojíme sa, čo bude ďalej. Boli by sme radi, keby sa stanovili nejaké pravidlá, ktoré by zabezpečili po právnej stránke ochranu tejto oblasti. Nebránime sa turistickému ruchu, ale všetko musí mať svoje pravidlá. Veď je to tu úplná divočina, každý si robí čo sa mu chce. Pred dvoma rokmi tu boli snahy urobiť v tom trochu poriadok. Žiaľ, stroskotali. Možno pomôže vstup do EÚ, neviem. Ak ste z novín, napíšte aj o tomto, prosím. Nielen o tom, že rieka je krásna a dá sa na nej raftovať,“ posťažoval sa nám Vinko Sovulj, Tatianin manžel. A potom sme hovorili ešte o všeličom inom. O rybách v Cetine, dvoch nádherných kameňoch ako najmalebnejšom mieste, ktoré zostalo ukryté pred turistami, o rastlinkách, o tom, že aj v Chorvátsku je stále teplejšie. „Moja mama si ešte pamätá sneh,“ mrkne syn na babku Annu. Tá prikyvuje. „Aj ja si pamätám, ale to bolo, keď boli deti ešte malé. Tamten veľký kopec, Biokovo, bol zasnežený. Deti sa tak strašne tešili, čakali na ďalší sneh a nešli vtedy ani do školy,“ hovorí so smiechom Tatiana, ktorá vybehla na verandu pod viničom z domu, opäť sa otočí a beží dnu, aby ešte doniesla na stôl kadejaké dobroty. A tak ochutnávame to, čo je pre pohostenie na chorvátskom vidieku typické – na tenko nakrájané kúsky sušeného bravčového mäsa, obrovské domáce paradajky, kozí syr, hrozno, broskyne a figy. Zapíjame domácim bielym vínom. Šofér nemôže, a tak mu pri našom odchode strká ešte Tatiana do rúk fľašku orechovice, domácej šerry a bieleho vína. A pozývajú nás na miestne hody, kde sa opeká od rána obrovský vôl priamo na ohni. Ale to už je zas iný príbeh o živote v obľúbenej oblasti návštevníkov z Považia.
