ôležité najmä pre starých a chorých ľudí. Pritom ich práca nie je nejako zvlášť finančne ohodnotená. Podľa zákona o verejnej službe sú zaradené v druhom a treťom stupni... V ich prípade sa skutočne už dá hovoriť o tom, že svoje povolanie majú rady.
Pomáhajú najmä osamelým ľuďom
V meste Považská Bystrica sa o 160 opatrovaných stará 120 opatrovateliek. Ich pracovný čas u jedného pacienta závisí od závažnosti jeho ochorenia. Niektoré majú dvoch-troch, iné sa starajú iba o jedného, ktorý je imobilný a úplne závislý na opatrovateľke. „Podobnú službu poskytuje aj úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. Rozdiel je v tom, že my zabezpečujeme nevyhnutnú službu a úrad práce celodennú starostlivosť, za ktorú poskytuje príspvok za opatrovanie. Poberať ho môže iba priamy rodinný príslušník. V našom prípade ide o pracovný pomer a opatrovateľskú službu zabezpečujeme najmä pre osamelých občanov,“ vysvetľuje rozdiel Zdena Danižová z mestského úradu. Prácu opatrovateliek dokáže oceniť, veď s nimi spolupracuje už roky. „Je to skutočne veľmi náročná práca, a to nielen psychicky, ale aj fyzicky, pretože nie všetci majú doma základné pomôcky, napríklad práčku, vysávač. Sú to možno na pohľad maličkosti, ale opatrovateľka musí potom práce vykonávať doslova na kolene. Najhoršie je, že v domácom prostredí zostáva veľa osamelých ľudí, domov dôchodcov odmietajú. Na druhej strane si vytvárajú s opatrovateľkou doslova rodinný vzťah. Tá, hoci pracuje od pondelka do piatku, často zaskočí ku nim aj v sobotu alebo v nedeľu. Je to skutočne o tom, že túto prácu vykonávajú nielen kvôli zárobku, ale najmä preto, že majú vzťah k ľuďom,“ dodáva Danižová.
Opatrovateľky, ktoré patria pod mestský úrad, zabezpečujú opatrovateľskú službu na nevyhnutný čas a nevyhnutné úkony – osobná hygiena, dovoz obeda, nevyhnutné práce v domácnosti a súvisiace s prevádzkou domácnosti, prípravu a podávanie raňajok, sprievod na kultúrno-spoločenské podujatia, lekárske vyšetrenie či na úrady. Je to veľmi stručne zhrnuté, v skutočnosti však ide o prácu, ktorá si vyžaduje trpezlivosť a najmä dobrý vzťah k starým a chorým. Možno aj preto je vzácne, že Alena Babincová, Gabriela Ďurajková, Mária Halajová, Dagmar Hvorecká, Lýdia Hrozová, Anna Kudlová, Jarmila Maková, Jarmila Panáková. Božena Pivková , Emília Roncová, Matilda Tamášiová a mnoho ďalších si touto láskou obdarené. Veď prácu opatrovateľky vykonávajú už viac ako desať rokov.
Len kvôli zárobku sa táto práca nedá robiť
Anna Fundárková nepatrí medzi dlhoročné opatrovateľky. V tomto povolaní pracuje od februára. „Predtým som robila v obchode a chcela som skúsiť niečo nové. Práca s ľuďmi ma veľmi baví, a keďže som mala opatrovateľský kurz, rozhodla som sa vyskúšať opatrovateľstvo,“ vysvetľuje. Jej prvým pacientom je Milan Kolárik. Mnohí ho poznajú ako dlhoročného funkcionára rybárskeho zväzu. Žiaľ, táto záľuba musela ísť bokom. Pred niekoľkými rokmi ho mozgová príhoda doslova položila na lôžko. Znova sa musí učiť základné životné potreby – chodiť, rozprávať... Zatiaľ stále nie je mobilný, ale ako s optimizmom hovorí, snáď sa to zlepší. Veľmi mu pomáha liečebný pobyt v Kováčovej, pochvaľuje si aj opateru Anny Fundárkovej, ktorá je už piatou opatrovateľkou. „S pani Fundárkovu sme si sadli, aj keď mi bolo spočiatku za jej predchodkyňou pani Šponiarovou trochu smutno. No už som si zvykol a nemenil by som ju. Som rád, že mi pomáha aj cvičeniami a masážami,“ prezrádza. A pani Anna ho dopĺňa: „Má fantastickú povahu. Nepatrí medzi tých, ktorí sa vzdávajú, čo je obrovskou výhodou. Má aj úžasné rodinné zázemie, rodina ho podporuje, pomáha mu. To je nenahraditeľné.“ Z rozhovoru a vzájomného podpichovania vidieť, že obaja si vytvorili k sebe veľmi kamarátsky vzťah. Ten je dôležitý. Rovnako dôležitý je i postoj opatrovateľky a jej vzťah k ľuďom. Potvrdzuje to aj pani Anna: „Túto prácu môže robiť iba ten, kto má rád ľudí. Pacient je bezbranný a potrebuje mať stopercentnú istotu u opatrovateľky, že mu pomôže, musí tam byť vzájomný rešpekt.“ A ten v prípade Anny Fundárkovej a Milana Kolárika je.
Autor: vž