Túto vetu by očakával asi každý, aj keď to znie ako klišé, mám tam predsa rodinu a kamarátov. Je to síce betónové mesto, ale sú tam miesta, na ktoré sa mi viažu spomienky. Napríklad lavičky pri Priori alebo kalvária, kde sme chodili opekať. Mesto mi asi najviac evokujú spomienky na Podskalie, kde som ako dieťa u babky trávil prázdniny. Má to tam typickú vôňu. Čo je ale najtypickejšie, je plnená paprika so zemiakovou kašou od mojej mamy. Je to taká naša domáca lahôdka,“ zasmial sa. Mnohí ho poznajú ako psychológa zo seriálu Ordinácia v ružovej záhrade, iní vnímajú jeho hlas na frekvenciách Rádia_FM. Majo Mitaš si zahral aj v reklame.
Trochu zvláštne, mladý chalan a rozhodne sa študovať nie práve najznámejšie bábkoherectvo...
Moji rodičia mali doma veľmi veľa platní. Hudba a divadlo bolo niečo, v čom som vyrastal. Môj prvý kontakt bolo Radošinské naivné divadlo, kedy som začal byť voči divadlu vnímavejší. V základnej škole sme nacvičovali napríklad Soľ nad zlato. Na strednej škole viedla školské divadielko profesorka Juríčková. Bez váhania som sa tam prihlásil. Vnímal som to ale zo začiatku ako zábavu. Naše stredoškolské paródie mali s divadlom spoločné asi len to, že sa niekto ukazoval na javisku. Ale snažili sme sa a hrali sme naplno. A ľudia sa bavili.
Rodičia na umelecké povolania nereagujú vždy s nadšením...
Tí moji si zo mňa robili srandu. Keď som otcovi povedal, že ma prijali na bábkoherectvo, tak mi povedal: „No a čo, veď to aj tak nie je výška.“ (smiech) Na druhej strane ale boli radi, že som niekde na vysokej škole, pretože na gymnáziu sa mi veľmi učiť nechcelo...
Dostať sa na umelecký smer nie je jednoduché...
Najskôr ma prijali na herectvo, potom som prešiel na bábkoherectvo. Je fakt, že sa tam hlási vždy veľa ľudí a prijmú len zopár. Ťažké to je v tom, že sa na prijímačky treba naozaj pripraviť. Druhou stranou toho celého sú zrejme sympatie. Ja som mal asi šťastie, že si ma vtedy vybral profesor Martin Huba, ktorý otváral ročník spolu s Milkou Váššáryovou. Aj keď som musel ročník po pol roku opustiť, obaja profesori mi dali veľa. V nasledujúcom ročníku som prestúpil na bábkoherectvo, kde ma herectvu učila Adela Gáborová, ktorej som vďačný asi najviac.
Ako ste sa dostali k moderovaniu?
Stretol som partiu ľudí, ktorí pre televíziu vyrábali reláciu „Okná internetu“. Potrebovali niekoho, kto to urobí aj za nižší honorár. Práca v médiách mi bola celkom sympatická. Škola, na ktorej som študoval, nevychováva len hercov, ale aj ľudí, ktorí sa venujú televízii a rádiám. Neskôr som robil v jednej komerčnej televízii raňajky, ale prostredie mi nevyhovovalo. Kolektív, ktorý tam pracoval, bol zvyknutý na inú mentalitu, akú mám ja. Prišla však možnosť moderovať v rádiu. Prešiel som konkurzom a od vtedy som v Rádiu_FM. Vtedy som si uvedomil, že práve rádio je pre moderátora neuveriteľná škola. Každý moderátor by mal podľa mňa ísť najskôr do rádia a až potom do televízie, pretože sa často stáva, že televíznym moderátorom chýba prirodzenosť a schopnosť improvizovať. Práve rádio naučí reagovať okamžite, trefne a stručne. Som rád, že som skončil tam, kde som, pretože na muzike som závislý. Rádio svojou kvalitou núti poslucháča nielen ho mať zapnuté, ale v prvom rade počúvať. V tejto chvíli si neviem predstaviť, že by som robil v inom prostredí. Veľmi zle sa mi pracuje v kolektíve, v ktorom to nefunguje, a to bol presne prípad spomínanej televízie. Tam, kde fungujú zákulisné ťahy, nemôžem pracovať s radosťou.
Máte pocit, že práve táto práca vám otvorila dvere k reklame a seriálom?
Myslím, že nie. Všetky ponuky, ktoré prišli, boli na základe iných kontaktov ako tých, ktoré som si vytvoril v rádiu. Reklamu beriem v podstate ako nutné zlo. Účinkovanie v nej poteší iba vtedy, ak pracuješ s dobrým režisérom. Pracoval som napríklad s českým režisérom Honzom Kroftom z Prahy a vznikla z toho celkom vtipná reklama na jedno české pivo. To bolo príjemné. Prišli ale aj reklamy, ktoré berieš, pretože nemáš z čoho zaplatiť nájom...
Platí to aj na seriály?
So seriálmi je to úplne inak. Na Slovensku sa, bohužiaľ, robí tak málo filmov, že si herec nemôže dovoliť, ani neche nejaký seriál odmietnuť. Mal som šťastie, že som sa dostal do kolektívu ľudí, s ktorými sa robí veľmi príjemne, nech je to akýkoľvek druh seriálu. Ordinácia v ružovej záhrade bola moja prvá veľká skúsenosť tohto druhu. Veľmi by som si chcel raz vyskúšať aj film.
No napriek tomu vás čaká opäť ďalší seriál, nie film...
Áno, robím na seriáli, ktorý sa volá „Mesto tieňov“. Má kriminálny charakter. Seriál je inšpirovaný dokumentom najväčších kriminálnych prípadov na Slovensku. Podobne ako kriminálne prípady, chceli by sme, aby aj Mesto tieňov bolo čo najviac autentické. Zahrám si postavu mladého vyšetrovateľa. Na túto prácu sa veľmi teším, aj keď to nie je film.
Pracujete ešte aj ako bábkoherec?
Na Slovensku sa to v podstate ani nedá. Robíme to s partiou kamarátov. K bábkoherectvu treba mať vzťah, pretože za mesačný honorár si nezaplatíš ani mobil, dokonca ani rohlíky. Rozhodli sme sa, že začneme robiť bábkové divadlo v krčme. Založíme si takú tradíciu putovného divadla, ako to bolo kedysi počas jarmokov.
V rámci svojej profesijnej „multifunkčnosti“ sa okrem moderovania a herectva venujete aj DJ-ingu. Čo robíte najradšej?
DJ-ing, pretože tomu sa zatiaľ venujem najkratšie a zostáva mi naň najmenej času.
Autor: Alexandra Štullerová - Koreňová
