ôr k takej malej dovolenke na konci prázdnin, na ktorej si užijete posledné lúče a voľné chvíle so spolužiakmi na inom mieste ako v škole.
V posledných rokoch sa Kurz ochrany človeka a prírody koná tak, že študenti si môžu vybrať z dvoch alternatív. Buď si zaplatia a pôjdu sa slniť k moru alebo zostanú doma na Slovensku a budú si vychutnávať krásy našej prírody J. Patrím k tej časti, ktorá spracovala rodičov a uhovorila som ich na malú dovolenku s kamarátmi pri mori. Tento rok bolo pre nás, tretiakov a septimánov, v pláne Taliansko. Konkrétne, trasa Vezuv – Pompeje – Rím.
Z lejaku do slnečného dňa
Ako to začalo? V piatok 7. septembra doobeda, leje ako z krhly, vonku „riadna kosa“ a asi 100 ľudí + rodičia a iní známi znechutene prešľapujú pod prístreškom pred hlavnou budovou. S malým meškaním (ako ináč) zastavili pred zmoknutým davom dva luxusné autobusy. Samozrejme, nastala davová psychóza – obsadiť si čo najlepšieho „fleka“, tak sme sa horko – ťažko „nasúkali“ dovnútra. Niečo po dvanástej hodine sme so slzami na krajíčku (ale povedzme si úprimne, s veľkým uspokojením na srdci) vyrazili na diaľnicu smer Bratislava. Profesori nás síce chvíľku strašili v autobuse správami, že Vezuv je činný a Neapol ovládla mafia, ale inak ubiehala cesta v pohode. V Bratislave sme si ešte spravili malú prestávku v Avione na posledné nákupy jedla a iných vecí a potom sme už len všetci sledovali, ako sa nám pomaly, ale isto na území Rakúska stráca signál z mobilov.
Hneď po zahliadnutí typického veterného mlyna sa p.p. Puček pustil do výkladu (musím sa ospravedlniť pánovi sprievodcovi z druhého autobusu, že jeho tak často spomínať nebudem, ale bohužiaľ, bola som v druhej skupine). Cesta cez Rakúsko ubiehala dosť rýchlo. Rovina, rovina, sem tam zhluk mlynov, nejaké kopce ...a, samozrejme, typické „raštaciony“ s preliezkami, ktoré sme si jednoducho nemohli nechať ujsť. Myslím, že som počas cesty ani nespozorovala, kedy sme prešli hranice s Talianskom, však v EÚ sme už všade ako doma, tak netreba kontrolu. Večer nám pustili videofilm Gladiátora, nech sa už pomaly zžívame s antickým prostredím. Už počas filmu sme sa pomaly zaspávajúc ukladali do rôznych polôh , My vzadu sme to s obsadením miest na sednie veľmi inteligentne nevymysleli, tak to bolo dosť utrpenie.
Ráno nás mrzutých prebúdzali teplé talianske lúče. Na prvej zastávke sme už behali len v krátkych tričkách a upršané chladné počasie s vyblednutými slovenskými chlapcami boli z hlavy fuč.
Cestu cez Taliansko si príliš nepamätám, lebo hneď po prvých kilometroch som tak, ako aj iní, zaspala lícom nalepená na okne a budila som sa len v prípade výkladu p.p. Pučeka. Povedané jednou vetou, do kempu sme dorazili šťastne bez nálezov a strát.
Prvý deň v plážovom duchu
Pobyt začal veľmi sľubne. Náš prvý pokyn totiž bol vybaliť si veci v stane a ísť chytať prvý bronz na pláž. Samozrejme, dav študentov sa vrútil do vody a dosť dlho sme sa zabávali na špliechaní slanej vody do očí, ako vždy, keď deti po dlhom čase vidia more. Celý prvý deň sa niesol v tomto „plážovom duchu“ a zakončili sme ho malým hromadným koncertom pri preliezkach v kempe. Táto časť bola aj po iné dni využívaná ako miesto nášho stretu vďaka obrovskej pavučinovej hojdačke a kolotoču, z ktorého bolo každému zaručene zle. O jedenástej nás profesori pozaháňali spať a dokonca sme aj naozaj išli, lebo málokto sa v autobuse sladko vyspal.
Zakopávanie v piesku
Ďalší deň sme strávili opäť veľmi pokojne, ako sa na nedeľu patrí. Doobeda sme robili pár prípravných cvičení, ako je odnos zraneného po pláži a vo vode hod granátom alebo šplhanie po lane. Poobede sa na pláži podaktorí asi trochu nudili, tak neváhali a vykopali jeden a polmetrovú jamu v piesku, do ktorej sa následne nasáčkovalo päť ľudí, ktorí sa dobrovoľne nechali zahrabať až po krk. Z vlastnej skúsenosti viem, že to nie je nič príjemné. Vôbec, zakopávanie spolužiakov do piesku bola veľmi obľúbená činnosť na pláži. Niektorí sedeli v aute, vo formuli, z iných boli morské panny, prípadne hrob s vencami a sviečkami. Večer sme boli od miestnych pozvaní na párty, ktorá však dosť sklamala naše očakávania. Namiesto nablýskanej Mony, ktorú si niektorí museli nechať v piatok ujsť, nás čakal modrý altánok s plastovými stoličkami a dvomi úlisnými barmanmi. Nie som si istá, koľko ľudí sa tam zabávalo do záverečnej jedenástej, ale osobne si myslím, že veľa asi nie.
Sopka nebola našťastie brutálna
Na pondelkovom programe bola návšteva Vezuvu a Pompejí. Naši zlatí páni vodiči nás odviezli kúsok pod vrchol sopky. Tých pár metrov do kopca sme si chtiac – nechtiac vyšliapali sami. Neviem, či niekto čakal navrchu niečo viac, ale jednoducho, bola tam veľká jama, z ktorej sem-tam stúpali nejaké tie sírne pary a pár stánkov so suvenírmi. Možno sa to niektorým zdalo úplne neškodné, ale ako sme počuli z rozprávania p.p. Pučeka, taká vybuchujúca sopka môže byť dosť brutálna a nebezpečná pre oblasti až do niekoľkých kilometrov. Z Vezuvu sme sa opäť autobusmi presunuli do najlepšie zachovaného antického mesta Pompeje. Vďaka žeravému popolu, ktorý naň ľahol roku 79 n.l. po mohutnom výbuchu Vezuvu, sme sa mohli prechádzať po pôvodných uliciach, popri domoch, divadlách, po amfiteátri a iných zachovaných pamiatkach. Vzhľadom na to, že tu bol prísny zákaz vlastného sprevádzania exkurzií, vyfasovali sme v autobuse mapu a po malých inštrukciách p.p. Pučeka sme blúdili po Pompejách len v malých skupinkách sami. Ale myslím, že sme to celkom zvládli. Boli sme sa pozrieť v miestom „verejnom dome“, skúsili sme akustiku v malom divadle , dokonca sa nám raz podarilo prikradnúť sa k jednej anglickej skupine so sprievodcom a čo-to sme si vypočuli o miestej kanalizácii, ktorá tam kedysi fungovala. Nakúpili sme zopár suvenírov a po novej trase cez mesto Sorrento sme šli naspäť. Trošku sme síce zablúdili, ale nakoniec sme „dobro došli“ a namiesto kúpania, ktoré sme mali pôvodne v pláne, sme skončili v pizzerii.
Hádzanie do vĺn i granátom
V utorok nám celú noc aj doobeda pršalo, tak sme si dali teoretickú časť výcviku a pod strieškou sme si skúšali obväzovať končatiny a otáčali sa s buzolou. Poobede sa nám našťastie vyčasilo, tak sme sa opäť vrhli do vody. Najnovšie sa niektorí vybrali k bazénu, ku ktorému sme získali prístup, iní sa šli hádzať do vĺn, ktoré vďaka búrke narástli do neuveriteľných rozmerov. Dokonca boli aj malé pokusy o surfovanie J.
Streda pre nás znamenala posledný celý deň v kempe, tak sme si ju chceli užiť naplno. Doobeda sa väčšina vyvaľovala pri bazéne, niektorí robili posledné zábery pri mori, prípadne si len vychutnávali pláž. Poobede sme sa konečne dočkali brannej súťaže, v ktorej sme mohli zúročiť našu celotýždennú prípravu. Práca s buzolou, lovenie granátu v bazéne, šplhanie po lane, vbeh do mora až po odnos zraneného, to dalo veru dosť zabrať. Večer sme mali vyhodnotenie a na veľké prekvapenie sa ušiel balík cukríkov za tretie miesto aj nám J. Potom nasledovala už len voľná zábava do predĺženej večierky (ďakujeme telocvikárom). Niektorí spievali v kruhu gitary, niektorí sa hojdali len tak na hojdačkách, iní nostalgicky pozerali z pláže na more.
Posledná cesta viedla do Ríma
Ráno nás čakal riadny chaos a zhon, lebo bolo treba pobaliť si veci (aj keď tie sme mali mať zbalené už večer...), poupratovať stan, naraňajkovať sa a „nasáčkovať“ sa do autobusu. Našťastie sme to všetci celkom dobre zvládli a okolo deviatej sme opúšťali kemp MiraMare a pani Irenku, ktorá nám tak vynikajúco varila. Do Ríma sme prišli okolo obeda a metrom sme sa doviezli ku Chrámu sv. Petra. V chráme po malom výklade a malom rozchode sme si vyšliapali niekoľko sto schodov len na vrch veľkej kupoly, lebo z technických príčin sme sa úplne navrch, do malej, nedostali. Tých pár stoviek schodov sme si teda zbehli aj naspäť a cestou okolo Anjelského hradu, cez Anjelský most sme prišli na námestie. Tam sme mali malú pauzu a odtiaľ sme sa presunuli k Pantheonu. Priam za behu sme si ho obzreli, pozreli sa na dieru v strope a pokračovali ďalej k fontáne Di Trevi. Tu sme tiež nafotili len zopár záberov a prišli sme až k Španielskym schodom, kde sme mali hodinovú prestávku. Mnohí si to namierili rovno do McDonaldu, a niektorí možno aj do obchodov ako Versace, Gucci a Dior, ktoré to celé obkolesovali. Zo Španielskych schodov sme vyrazili okolo siedmej priamo k Altare della Patria, čo bol veľký pamätník zasvätený Viktorovi Emanuelovi. Zahliadli sme aj slávnu rímsku vlčicu s Romulom a Remom. Kvôli neskorej hodine a tme sme nemohli navštíviť Forum Romanum, tak sme okolo neho len prešli ku Koloseu, ktoré sme výnimočne videli s nočným osvetlením. Naša zhruba desaťkilometrová vychádzka po Ríme sa vtedy skončila. Metrom sme sa odviezli spať k našim autobusom.
Počas cesty sme si za Rímom spravili ešte malú prestávku na nočnú prípravu. V mojom prípade som si hneď po pustení filmu ľahla na podlahu a spala až do deviatej (s výnimkou zastávok) a myslím, že som nebola sama. Tour de Rím nás zmoril natoľko, že mi bolo úplne jedno, kde sa zložím a v akej polohe. Domov sme dorazili v piatok poobede okolo piatej v plnom počte a so smutnými výrazmi na tvárach: ,,Ach, kde sú tie talianske lúče...“
Tretiacky branecký je jednoducho akcia plná zážitkov a poznatkov, na ktorú sa len tak ľahko nezabúda. Mne ju bude pripomínať aj okolo tritisíc fotiek, ale najmä živé spomienky a nové priateľstvá. Ciao, Italia!
Autor: Kristína Hamárová