i Ilave. Preto teraz naša cesta smerovala do tejto obce.
Zastavili sme hneď pri prvej, modrej chalupe, o ktorej sme sa neskôr dozvedeli, že slúžila ako mlyn. Doma, ani v priľahlom skleníku nikto nebol. Pobrali sme sa ďalej, no na križovatke sme si nevedeli najskôr vybrať medzi Malým a Veľkým Podhradím. Vyhrala ľavá ruka, a tak sme zaparkovali pri kope štrku, ktorá signalizovala, že by sa v chalupe mohlo niečo diať. Brána bola otvorená, no na naše volanie nikto nereagoval. Tajne sme dúfali, že domáci nemajú psa, a že sú doma. Ak áno, že nám nedajú nič robiť... Privítal nás muž, ktorý sa pasoval s niekoľkými kúskami dreva. „Vitajte,“ prehodil krátko, keď sme vysypali, odkiaľ sme. Naše noviny poznal, no keď sme začali hovoriť o Obzore a jeho novej hlavičke MY noviny stredného Považia, zháčil sa. Počkali sme, pokiaľ doniesol posledné číslo novín, a keď sme mu chceli odovzdať päťstovku, „prišiel“ problém. Zrazu sme boli aj neboli z Obzoru, a keďže sme nemali doklady potvrdzujúce tento fakt, zavolali si výhercovia na pomoc starostu. Po jeho príchode sa problém vyriešil a Vranovci, u ktorých sme boli, sa schuti zasmiali. „Nech sa odfotí Emil, ja nie som fotogenický,“ tvrdil otec Daniel. Emil ešte chvíľku hrabal lístie, pretože fotografovať sa nechcelo ani jemu. Napokon súhlasil. „Emil je muzikant,“ povedal otec, čo potvrdil aj syn. „Chodil som štyri roky do ľudovej školy v Ilave na klarinet. Teraz hrávam občas v kapele Triron na saxofón či klarinet. Stále sa učím, krstný otec ma doúča na saxofóne,“ skonštatoval Emil, podľa ktorého sa môže časť výhry použiť na noty. „Uvidíme,“ zasmial sa otec, ktorý poprel našu poznámku, že jeho syn Emil vytlačí postupne z kapely starostu.
Súťaž o päťsto korún pokračuje. Stačí, ak budete mať najnovšie vydanie MY noviny stredného Považia, a môžete to byť práve vy, kto ich vyhrá.
