„Narodil som sa štvrtého októbra 1924, na svätého Františka. V Ilave bola jediná pôrodná baba, Mária Križanová. Roboty síce mala plné ruky, no stihla odrodiť aj mňa. Keďže to bolo na Františka, dali mi meno František alebo Feri, ako mi hovoril ilavský kanonik Chorényi, ktorý ma pokrstil. Babica a ani rodičia si neuvedomili, že mi pripadli narodeniny i meniny ma jeden deň, a tak ma ukrátili o jeden sviatok. Bol som jedináčik, a preto mi neskôr nešlo do hlavy, prečo tak urobili,“ začína svoju knihu i rozhovor s nami maliar a dnes už aj spisovateľ František Jakúbek. Sedíme v jeho ilavskom byte a snažíme sa vnímať jeho rozprávanie a zachytiť ho dôsledne na diktafón i do zošita. Lenže to sa nedá. Feri, ako mu hovoria kamaráti, je veselá kopa, a tak si často musíme kvôli smiechu dopriať pauzu.
Otec
Keďže sa Františkov otec narodil na Mikuláša, dostal meno po ňom. „Keď mal už svoje roky, učil sa u Adolfa Weinera ako maliar natierač. Bol to jeho prvý učeň. Keď začala prvá svetová vojna, musel narukovať. Vrátil sa, hoci sa v jeho prípade dá hovoriť o šťastí. Mikuláš bol v Kragujevaci, kde sa po dezercii viacerých vojakov odohrala tragédia, ktorá bola sfilmovaná. „Veliaci dôstojník dal jednotku nastúpiť a každý štvrtý vojak vystúpil. Otec mal štastie, bol druhý. Vybratých vojakov zastrelili. Dlho na tragédiu spomínal. Spoločne so stolárom Dolinským z Ilavy a šustrom Letkom z Tunežíc, ktorí boli na vojne s ním, mali na čo spomínať,“ hovorí Feri.
Otec získal neskôr živnostenský list, a tak vznikla firma Mikuláš Jakúbek, maliar a natierač.
„V zime sa hrávali divadlá a poriadali plesy či zábavy. Otec maľoval plagáty a pútače. Bol tuhý fajčiar. Vycmúľal aj dvadsať zoriek. Mama neznášala ten smrad a hovorievala, že ak budem starší, aby som nefajčil. Otec často pracoval za naturálie, no v januári a februári nerobil. Maľoval rôzne obrázky a ja som sa pozeral. Skúsil som to tiež. Bol som lepší ako on, takže vedel, že vo mne niečo je.
Jedináčik
„V škole som sa dobre neučil. Bavila ma iba gramatika a kreslenie. Čo som chytil, na to som kreslil. Vyskúšal som si aj výrobu sošky. Trpaslík sa mi podaril a všetkým sa páčil, no ja som chcel maľovať. Strýko robil väzenského strážcu. Zobral ma, aby som sa pozrel na obrazy jedného z väzňov. Emil Schuckert bol sudetský Nemec. Bol veľmi srdečný a zavolal ma aj na druhý deň. Dal mi do ruky štetec a nechal ma maľovať. Bol to pre mňa sviatok. Naučil ma miešať farby, ako správne držať v ruke štetec, ako sa vymýva... Prezradil mi, že ho zavreli pre falšovanie peňazí, za čo sa veľmi hanbil. Bol vskutku veľkým umelcom. V sále, kde pracoval, pribúdali jedna maľba za druhou. Nebol to žiadny gýč. Sálu si prenajal spolok Orol. Ja som chodil radšej do Sokola. Mal som spolužiaka Miloša Šimáčka, ktorého otec premietal filmy. Jeho otec raz vystrúhal rozprávkové postavičky a ja som ich natrel farbami od Schuckerta. Pripravili sme aj javisko a ostatné kulisy. Rozprávky sme si vymýšľali, no stále bolo plno. Hrali sme až do pádu republiky. Sokol zanikol a celú sokolovňu aj s našimi bábkami zhabala Hlinkova mládež.“
Učeň
Druhá svetová vojna nabúrala plány nielen Františkovi. Študovať na umeleckú priemyslovku sa mu ísť nepodarilo, a tak na naliehanie otca sa stal učňom. Živnostenské spoločenstvo mu určilo dobu učenia na dva roky. „Maľoval som plagáty, pútače, písal reklamné tabule. U otca začal pracovať maliarsky majster Adolf Weiner, u ktorého sa vyučil. Bola to možnosť, ako sa nedostať na jeden z vlakov, ktoré odvážali židov nevedno kam. Raz sme pracovali v Dubnici na obchode gardistu Šeptáka, ktorý ho arizoval po pánovi Zingerovi. Weiner nevedel hovoriť r, čo znelo smiešne. Povedal mi: „Felo, idem na pivo, splicni falby do tej spice a je fajlont!“ A odišiel. Zrazu som zbadal niekoľko židov na aute, ako ich viezli preč. Bol tam aj s celou rodinou. Odvtedy som o nich nepočul.“
Pri skúškach bol František vyznamenaný. Šéf spoločenstva mal v Bratislave švagra, profesora Františka Podolaya, akademického maliara. „Moje ďalšie kroky viedli, napriek nevôli rodičov, do Bratislavy. Pracoval som v štúdiu Styl u Podolaya. Bežnú prácu som zvládal, no cítil som sa a chcel oveľa viac. Dostal som sa na viedenský jesenný veľtrh, kde som pripravil niekoľko nápisov a namaľoval obrázky zo Slovenska. Šéf zomrel a ja som sa vrátil, aby som do konca vojny maľoval nápisy na kanóny v Dubnici, pretože ma vyreklamovali. Nemci vyhodili v Ilave všetky mosty. Domy naokolo boli poškodené a bez striech. Na konci mohutného mostu stála kaplnka a v nej bol obraz Panny Márie. Zostala neporušená. Keď sa stavala nemocnica, zničili ju, hoci nemuseli.“
Láska a život
Po dvojročnej službe v armáde začal pracovať František u otca, no firmu znárodnili. Vstúpili do komunálnych služieb a život išiel ďalej. Našiel si dievča, ktoré sa zaňho vydalo. „Svadba bola veľmi dobrá, hoci lístkový systém toho veľa neumožňoval. Keď sa nám v roku 1950 narodil syn a ja som bol za farárom kvôli krstu, ponúkol nám dve izby, a tak sa pre nás začal život na fare. Tam sa nám postupne narodili ešte Petrík a Elena. Farára neskôr zavreli a my sme sa odsťahovali do Novej Ilavy. Neskôr som sa stal majstrom v OSP a dostali sme družstevný byt,“ spomína František. Maľovať neprestal a na svojho koníčka mal viac času najmä po odchode na dôchodok, kedy pôsobil ako výtvarník na osvetovom stredisku. Preberáme obrazy v jeho ateliéri a obzeráme obrázky, ktoré sú spojené s rôznymi historkami.
Doposiaľ vystavoval najmä doma, uplynulý týždeň v Trenčianskych Tepliciach a predtým v Trenčíne. Nerád sa chváli, no predsa len sa nám podarí z neho dostať aspoň jednu z jeho veselých historiek. Maľoval sa ilavský kostol, v ktorom po vojne pomáhal maliarovi Škorvánkovi. Na pravej strane nevládal dorobiť Golgotu a sadol si do lavice. „Panne Márie som namaľoval šesť prstov na ruke a nevšimol som si to. Až farár Čiernik si to všimol. Chytil ma za uši: „Fero počítaj! Stalo sa to po tridsiatich rokoch!“
Podľa rozprávania Františka Jakúbka pripravil Milan Kováčik.
