ómie, pocítila teraz potrebu urobiť si malú odbočku do sveta beletrie.
Pár rokov ste už na dôchodku, ale zjavne neodpočívate. Napísali ste svoj prvý román, stále prekladáte... Vždy ste boli taký aktívny typ?
– Aktívny určite. A napísala som vlastne svoj druhý román; ten prvý, napísaný iba o málo skôr, čaká, či mu tento otvorí dvere do duše slovenských čitateľov. Na súvislé písanie som doteraz nemala dostatok času. Napísať román som si mohla dovoliť naozaj až na dôchodku.
Napriek tomu, že ste sa profesionálne venovali a venujte najmä populárno-náučnej literatúre, priznávate, že k beletrii ste vždy mali a máte veľmi blízko. Ktorí autori a diela vás najviac oslovili?
– Kedysi som mala ambíciu poznať všetko, čo vychádza, samozrejme, nikdy sa mi to nepodarilo. Časom som sa vyhranila a začala som uprednostňovať knihy esejistického charakteru a menej zaťažené dejom, také, čo majú v popredí morálny aspekt ľudského konania a vypovedajú o pohnútkach ľudských činov. Mojimi obľúbenými autormi sa stali napríklad Maurois, Styron, Andrzejewski... Odmlada som zbožňovala napríklad Čapka. Zo slovenských ma najviac oslovoval Rudolf Sloboda. V súčasnosti ma napríklad teší prehrýzať sa esejistickými knihami C. S. Lewisa. Najmä Rady skúseného diabla, kniha o argumentmi obojstranne podopieranom zápase dobra a zla v človeku samom, ktorá vznikla pred vyše šesťdesiatimi rokmi, akoby mi hovorila z duše.
Poďme k vašej knihe Môj šupák Karol. Komu je román určený?
– Hlavnými postavami príbehu sú síce ľudia, ktorí sú – ako sa u nás zvykne hovoriť – na zaslúženom odpočinku (jeden z nich vlastne iba na jeho prahu), ale mojím cieľom bolo osloviť aj iné čitateľské kategórie. Nechcem prirovnávať (ani si nemyslím, že som až taká dobrá), ale nedá mi – Svěrákov film Vratné lahve je o ľuďoch, ktorí dovŕšili istú vekovú hranicu, ale oslovil široké spektrum divákov, lebo bol urobený tak presvedčivo... S humorom a zároveň s kritickým, no láskavým pohľadom na ľudí, ktorí sa zrazu ocitli doma a nemusia ísť každý deň do práce... (Ale čo všetko zasa môžu!) Či sa mi to podarilo, nechávam na posúdenie čitateľom. Len ma, preboha, neobviňujte z plagiátorstva, mala som to hotové už v apríli, o filme som sa dozvedela až v septembri, keď prišiel do kín. No moji hrdinovia sú tiež úzko prepojení s ostatnými generačnými i sociálnymi skupinami našej poločnosti, neuzatvárajú sa do svojej výlučnosti, odloženosti a spomienok.
Nachádzate na našom knižnom trhu niečo podobného zamerania či čitateľského určenia?
– Azda by sa našlo, ale priznám sa, že neviem.
Váš príbeh je čisto fiktívny?
– Príbeh áno, detaily nie. Ani zovšeobecnenia. Rozhodne nechcem, aby sa v ňom niekto hľadal. Len jedna epizódka je v knihe celkom a priam do bodky realistická; to som si dovolila z rozmaru. Je mimo príbehu, nemá na nič vplyv, nikoho nepoznačí a je skôr smiešna. Zlodej Ján z Tvrdošína, ktorý sa mihne v šiestej kapitole, konal presne takto, naozaj je to Ján, je z Tvrdošína a presne takto podviedol mňa. Nikde inde už nie je zo mňa samej vôbec nič.
Sú hlavné postavy románu typickí predstavitelia svojej vekovej kategórie?
– Bohužiaľ, nie. Ale nie sú to už dnes ani postavy výnimočné. Myslím, že svet tých mladších by si mal na túto skupinu činorodých nemladých ľudí (všimnite si, že nevravím starých) zvykať a brať ju vážne. Nie z obligátnej vštepovanej úcty, ale z presvedčenia. Napokon, spomedzi tzv. „mladodôchodcov“ má spočiatku väčšina snahu udržať si vnútornú mladosť. S výnimkou tých, čo sa jej vzdali už v tridsiatke-štyridsiatke, len to na šťastie nemali napísané na čele.
Spomenuli ste, že hrdinovia knihy Betka a Karol nie sú typickými predstaviteľmi svojej vekovej kategórie. Ako by ste charakterizovali tú typickú vekovú kategóriu?
– To dobré, či zlé? Nekonečne obetaví, dobrosrdeční, ochotní rozdať sa a ani nežiť vlastným životom. A na druhej strane. Ufňukaní. Ukrivdení. Odídení. Nepochopení. Nedotkliví. Dôležití. Nekritickí. Táraví. Zlostní a plní nenávisti. Nekonečne spokojní sami so sebou. Velikášski. Nechutne skúsení a neomylní. Prahnúci po úcte a uznaní. Otravní. Neochotní učiť sa. Donekonečna pripomínajúci svoje dávne úspechy. Nadávajúci na „dravosť“ mladých, no neschopní vyrovnať sa im. A naivne dôverčiví, keď ich sugestívne oslovia tí, čo vtáčka lapajú... A inokedy zasa bezdôvodne nedôverčiví ku všetkému, čo je nové.
Čo ste mali v úmysle tlmočiť čitateľom týmto príbehom?
– Že každý z nás by mal v sebe pestovať schopnosť rozumieť iným a počuť aj to, čo nepovedia, preciťovať ich pohnútky, vžívať sa do ich pocitov, chápať ich konanie, dokonca i vtedy, keď ho neschvaľuje. Pestovať si schopnosť nebyť ľahostajný k ľudskému utrpeniu. Že by sme mali mať silu ponúknuť pomocnú ruku aj tým, ktorí prestali žiť životom slušných ľudí, lebo nemusia byť ešte celkom odpísaní. Že odchodom do dôchodku sa život nekončí, práve naopak, nastáva čas na činnosti, ktorým sa človek z rôznych dôvodov nemohol venovať. Že ani v starobe si neslobodno dopustiť spokojnosť so sebou. A že ľudská spoločnosť môže harmonicky fungovať v spolužití generácií.
