BOHUNICE. Milanov typ bol „najskôr v piatej chalupe“. Ako prvé „obete“ sme si vybrali staršie ženy, diskutujúce pri najväčších potravinách v obci. Ženičky preberali už pečenie koláčov na Vianoce a sprvu si mysleli, že sa chceme opýtať na cestu niekam alebo k niekomu. Vyviedli sme ich z omylu a spýtali sa, či venujú aspoň občas pozornosť našim novinám. „Pravdaže! Viete, kupujem si ich ako čítanie na nedeľu. Hoci vychádzajú v utorok, kupujem ich väčšinou až v piatok, s väčším nákupom. Čo čítam? Skoro všetko. Novonarodené bábätká, čo sa v ktorej dedine stalo, kto zomrel,“ povedala babka Mičudová. Pridala sa k nej susedka, podľa ktorej sa tiež niekedy, aj keď nie tak pravidelne, k našim novinám dostane. Témy jej záujmu boli takmer navlas rovnaké. Deti, úmrtia... Bolo nám jasné, aspoň podľa vyjadrenia prvej zo žien, že päťstovka zostane zatiaľ v Milanovom vrecku. Dôvod.
My sme vyrazili na cesty už vo štvrtok, čím sme zaskočili aj pani Mičudovú. „Ja, a niekedy ich viem zobrať aj v utorok! No, škoda, škoda, keď ste konečne prišli raz aj k nám,“ povedala babka Mičudová a nenechala sa ďalej rušiť v rozhovore so susedou. Vyprevadila nás akurát poznámkou, že vie, kde naše noviny určite majú, no my sme chceli nechať všetko na náhodu. Tá nám napokon pomohla výhercu nájsť. Zvolili sme ruch a pohyb okolo roztvorených vrát do jedného z dvorov. Chlapi v montérkach akurát nakladali demontované lešenie. Bolo vidieť, že na dome sa ešte stále pracuje a jeho majitelia sa rozhodli pre veľkú rekonštrukciu. „Viem asi, čo chcete. Kamarát noviny kupuje, ale spýtajte sa pána domu, lebo my ich so sebou nemáme,“ povedal jeden z chlapov, ukladajúc časti lešenia do prívesného vozíka.
Pod nohy sa nám priplietol pes, ktorý sa snažil ukázať, kto je pánom na dvore, ale keďže ľudí bolo okolo veľa, štekanie mu nepomohlo. Zostali sme pred dverami a čakali na majiteľa, Miroslava Meliša. „Samozrejme, že ich kupujem! Ako dlho? Neviem, ale je to riadny kopec rokov,“ skonštatoval muž, ktorý tušil, o čo ide.
Máme aj tie posledné, hneď ich donesiem,“ a už ho nebolo. „Sú to oni?" opýtal sa nás, hoci sa predtým pozrel na dátum. Všetko bolo v poriadku a nám zostalo iba pogratulovať výhercovi a získať jeho nacionále. „Prerábame chalupu. Tu sme pristavovali, tam sa to iba natrelo,“ približoval rekonštrukciu domu, ktorý svietil na prvý pohľad čistotou a novotou. „Hentam sa robila elektrika, tam ešte zvyšok obkladu,“ dodal, ukazujúc rukou poza chrbát.
Na našu otázku, čo si za výhru kúpi, musel pred odpoveďou porozmýšľať. „Asi nejaký vypínač,“ tvrdil. „Tak to by bol drahý vypínač. Ale sú aj lacnejšie,“ smiali sa chlapi, znázorňujúc pre nezasväteného pohyby ako pri gymnastike.
Smer ruky, držiacej niečo, idúc pomalým, no istým pohybom k ústam a mierny záklon hlavy dozadu, však hovorili jasne. Súťaž o 500 korún pokračuje a možno prídeme zajtra práve k vám. ⋌(MK)
