zdáme, ale nedradil nás. V naháňaní času avytrvalosti sú si jaskyniari a novinári nie náhodou veľmi podobní. Na hasičskej stanici v Považskej Bystrici sme Paľa zastihli počas činnosti, ktorú dvakrát nemiluje – pri „papierovačkách“. Čakali sme a pozorovali. Pod sklom na stole boli desiatky pohľadníc s najrozličnejšími kvapľami, na nástenke pár článkov o zaujímavostiach z útrob zeme a úspechoch kamarátov, na striebornej retiazke počerného bradatého chlapíka sa hompáľal prívesok netopiera, občas zanadával na byrokraciu, a keď sme vytiahli fotoaparát, pozrel naň s nevôľou... Počiatočná zdržanlivosť hneď zmizla, keď sme začali hovoriť o záhadách podzemia. „Jaskyniarstvo je rakovina. Keď to človeka chytí , už ho to nepustí. Začínal som turistikou, neskôr som prešiel k horolezcom. Odtiaľ je pod zem už len na skok. Osudný bol rok 1991, keď ma kamarát zavolal na Kortmanku. Nakazil som sa,“ spomína si na svoje začiatky Pavol, ktorého kamaráti volajú Kocúr. „Prezývku mi dali ešte turisti. Rád som sa túlal po nociach, a tak mi stále hovorili, že som ako kocúr. Nakoniec mi to prischlo,“ vysvetlil nám genézu vzniku. Kamaráti však tvrdia, že Paľo má aj výborný orientačný zmysel a akýsi zvlášty druh ostražitosti ako toto zviera. Spomenul nám prípad z Veľkej strážovskej. „Cez dieru v strope som sa vytiahol hore, zostal som stáť, porozhliadal sa a zbadal napadané kamene a suťovisko. Cítil som, že je zle. Stiahol som sa bleskurýchle dolu. Vtedy sa to za mnou začalo sypať. Šutre mi jeden za druhým lietali na hlavu aj plecia. Musel som sa vyhrabaváť zo závalu. Mal som, našťastie len rozbité čelo,“ dozvedáme sa o zákernostiach, ktoré môžu skrývať jaskyne. Ako je to s ich príťažlivosťou ? „Kde sa črtá objav, tajomstvo, to láka. Keď sa však nedarí a s odhaľovaním jaskyne je príliš veľa roboty, trochu to opadne. Zas sa však k tej potvore vrátime, neustúpime, pokiaľ nezistíme, čo skrýva.“ Túžba byť netopierom To, čo niektorí ľudia v prírode len ťažko zaregistrujú a prejdú okolo toho bez povšimnutia, to vie občas jaskyniarom zdvihnúť adrenalín. Ide o takzvané výdychy zeme v zime a v lete prievany. „Ak je niekde nejaká diera, vonku je zima a z nej vanie teplo a naopak, v lete z nej ťahá chladný vzduch, vieme, že sme na začiatku dobrodružstva. Za otvorom leží jaskyňa,“ hovorí Paľo a dodáva, že pozornosť pritiahne aj to, keď sa niekde stráca vodný tok. Strážov je v tomto smere obrovskou, doposiaľ ešte málo preskúmanou lahôdkou. „Mohol by som na tejto mape vyznačiť také body. Tu, aj tu, aj tu, máme miesto, kde je robota. Všade sa niečo skrýva. Ale keď toho času je tak málo. Keby mal deň 48 hodín, jaskyniarstvu by som venoval 24,“ hovorí o boji s časom Paľo ťahajúc nás k mape. Prezývajú ho síce Kocúr, ale on tvrdí, že by chcel byť netopier. Nie kvôli tomu zvláštnemu orientačnému zmyslu, na základe ktorého toto zviera nezablúdi ani v najväčšej tme, ale kvôli jeho veľkosti. „Prepchá sa aj cez celkom maličký otvor. Aj takýto,“ spojí Paľo palec s okazovákom do maličkého kruhu. Keď nám ďalej vysvetľuje, čo všetko musia so sebou jaskyniari vláčiť desiatky kilometrov do kopcov okrem batohov s jedlom, spacákmi a oblečením, je nám jasné, prečo ho ovláda táto zvláštna túžba. „Nosíme so sebou štyridsaťkilogramový generátor na výrobu elektriny, rôzne náradie, materiál na to, aby sme mohli jaskyňu zavretieť. Všetko na chrbtoch. Čo je najväčšia smola? Keď sa vám zlomí náradie, vtedy nadávame...,“ vysvetľuje nevýhody toho, že nie je netopierom, ale človekom Paľo. Jaskyne sú klamárky Pri objavovaní potom čaká jaskyniarov tvrdá práca. Musia sa prebýjať skalou, aby sa dostali do útrob jaskyne, prehrabávať závalmi, plaziť sa cez úzke miesta často v blate a studenej vode, makať čudesne vykrútení do všelijakých polôh... A jaskyne podľa Paľa naviac klamú. „Často čakáte nádherný veľký priestor, aspoň tak to vyzerá na prvý pohľad a väčšinou je to len polovica zo zdania,“ usmieva sa Paľo. S klaustrofóbiou nemá problémy, ale niekto musí v prvopočiatkoch prekonať aj nepríjemný pocit, najmä potom, čo sa prehrabe úzkou dierou do stiesneného tmavého priestoru. „Aj môj brat mal s tým problém, keď som ho zobral do Matkinej jaskyne,“ uvádza konkrétny príklad. Keď sme sa začudovali nad názvom, Paľo nám prezradil, že jaskyne a ich časti získavajú svoje čudesné mená podľa príbehov, ktoré sa k nim viažu, vzhľadu, času a okolností, kedy sú objavené, či podľa toho koľko roboty s nimi je. A tak existujú Dúpna, Četníkova svadba, Večná robota, Otcova jaskyňa či Vianočná a Fašingová sienka. Či má Paľo strach? „Skôr rešpekt. Nikdy by však nemal jaskyniar chodiť sám. Taký človek je hazardér,“ vysvetľuje Paľo. Jedným dychom tiež dodáva, čo sa robí, aby človek nezablúdil, že pohyb jaskyniara je ľahneš a ideš, že v jaskynných jazierkach žijú zaujímavé tvory chvostoskoky, že jaskyniari majú aj svoj Silvester, kedy sa stretávajú celé rodiny, opekajú prasa, spievajú, oslavujú a tiež o tom, že nemajú radi neznalých návštevníkov, ktorí ničia vzácnu nádheru pod zemou a o tom, čo ešte plánuje. Na záver dodáva, ako a kde jaskyniari krstia nováčikov? „Keď absolvuje zelenáč návštevu Kortmanky a vylieza von, šustneme na neho vedro vody. Je to super, taká malá škodička, nemá sa totiž kam uhnúť, je bezbranný. Keď je však špinavý od blata, unavený a premočený, je mu to vlastne fuk. Ale nás to teší,“ dodáva s úsmevom Paľo. Tento chlapík je príkladom toho, že jaskyniari sa so svojimi tajomstvami podelia aj s ostatnými. Koho zaujíma, čo všetko skrýva podzemie v našom okolí, ako je to s jaskyniarstvom a chce poznať prekvapenie, určite by mal zavítať 23. 11. na Jaskyniarsky večer do kina Mier. BERNADETA PITOŇÁKOVÁ
