Odchod do neznáma
Ako sme už informovali, Slovenská motocyklová federácia (SMF) dala prednosť štartu reprezentačným tímom až na ďalšom podujatí, ktoré bude v budúcom roku v Grécku. Do južnej Ameriky odišli napokon dve klubové družstvá. Slovakia club team (Jaroslav Katriňák, Radek Matoška a Ivan Jakeš) a Slovakia young team (Juraj Dozsa, Zlatko Novosád a Peter Králik). Potichu odišli (tlačovka pred odchodom sa nekonala) a potichu by aj prišli. Veď presadiť sa v médiách je na Slovensku príliš ťažké, najmä ak plnia športové predné strany úspechy slovenského futbalu, či hokeja, alebo tenistov z druhej svetovej stovky. Stalo sa však to, v čo dúfali iba členovia výprav a ozajstní motomaniaci, či zopár ľudí na SMF. Chlapci získali striebro a bronz! „Nekonečná cesta trvala 13 hodín! Nedalo sa to vydržať, zle sa nám spalo, zadky sme si ani necítili, ale sme tu!“ skonštatovala po prílete manažérka mladíkov Zuzka Onhajzerová. Menej optimistický bol Ján Hrehor. „Na letisku po nás chceli doplatiť päť tisíc euro za nadváhu batožiny. Nakoniec sme to „stiahli“ na tisícku. Problémy pokračovali aj po príchode. Uprostred cesty do La Sereny sa nám pokazilo auto,“ dodal Hrehor.
Bude to náročné
Starší team mal motocykle už v Chile, takže sa mohol na prebierku pripraviť taktiež dostatočne. „Beriem to ako výbornú prípravu na dakarskú rely. Všetko je podobné, aj kaktusy v Afrike nájdete. V Chile si veríme, ale myslím si, že domáci i Argentínci budú v klubovej súťaži kvalitnými súpermi, i keď sú pre nás neznámymi jazdcami,“ skonštatoval Jaroslav Katriňák. Pri technickej prebierke musel len Radek Matoška uskutočniť niekoľko úprav – výmena žiarovky a úprava stojana, ale všetko dopadlo dobre. „Dnes sa nám konečne vyčasilo. Svieti slnko a hlásia 20 stupňov. Jazdci prezerajú vložky. Včera jazdili pre-rideri. Zo sedemnástky sa vrátili iba dvaja Taliani, Švédi a Ján Hrehor,“ tvrdila Zuzana.
„Otázkou bude, aké časy usporiadatelia zvolia, ale veľa jazdcov sa asi nevyhne pádom a zraneniam. Už včera sa na tréningu zranili dvaja Maďari a ich trophy team asi nepôjde,“ povedal po páde na kaktus dobodaný Ján Hrehor.
„Pre mňa to bolo už dosť obtiažne. Po dvadsaťkilometrovej jazde po pláži sa začne profil trate meniť. Cesta do hôr ju znepríjemní a znároční. Úzka cestička medzi kameňmi a kríkmi je nebezpečná. Bude záležať na jazdcoch, ako si udržia koncentráciu. Jej strata môže zapríčiniť pády. Jazdci budú dopichaní od kaktusov a vyťahovanie motocyklov im bude trvať dlho. Rád prenechám miesto najazdievača Rudovi Kavskému,“ dodal Hrehor. Novinkou bolo samostatné hodnotenie klubovej súťaže. Poradie sa neodvíjalo od celkovo prvých jazdcov, ale od prvých jazdcov v klubovej súťaži, preto vznikli triedy hodnotené zvlášť-C1, C2 a C3.
Deň za dňom
Prvé dva dni bola trať rovnaká. Piesok, občas kamene a zas piesok. Kvôli veľkej prašnosti menia jazdci filtre v každej časovej kontrole. Časomiera je skoloňovaná asi najviac. „Výsledky dáva jury s veľkým meškaním, a to ešte netušíme, či sú správne,“ tvrdí Zuzana Onhajzerová. „Zlatí Slováci,“ odznieva chvála na časomeračov kdesi zo stredu Európy, ktorí si urobili dobré meno nielen doma, v Považskej Bystrici, ale aj na Novom Zélande pred rokom. Na starosti mali čas tentoraz Taliani. Údajným „skušeňákom“ z Bergama však svoju úlohu zvládalo veľmi ťažko a zle. Slováci sa držia dobre. Mladíci sú tretí a ich starší kolegovia po prvom dni uzatvárajú top päťku. Svoje pozície držia aj po druhom dni.
V stredu a vo štvrtok čaká na pretekárov opäť zmena. Ubúda piesku i kaktusov. Vietor od mora nie je vo vysokej nadmorskej výške v horách až tak cítiť, no uzučké chodníčky stále zostávajú. Trať sťažujú veľké kamene, a tak je potrebné dávať väčší pozor nielen na jazdcov, ktorých naši obiehajú, ale aj na ne. Zranení pribúda a medzi ošetrovaných sa dostáva po páde aj Ivan Jakeš. „Dobré pozície si však držíme, a čo je potešujúce, za druhých mladíkov sa dostáva na tretiu priečku Slovakia club team,“ informuje prezident SMF Peter Smižík. Dohady, že piatok býva pre jazdcov i techniku najhorší, sa potvrdili aj v Chile. Slováci ho zvládli na výbornú. „Máme takmer isté druhé a tretie miesto,“ tvrdila manažérka Onhajzerová.
V záverečnom motokrose sa veľa zmien neudeje, čo mal potvrdiť aj ten v La Serene. Bodka na pieskovej trati v blízkosti depa, vraj veľmi vydarená a zorganizovaná na úrovni, s návštevou približne viac ako trinásť tisíc divákov. Jury napokon hodnotí iba súťaže trophy a juniorských tímov.
Ako bolo?
Obe družstvá sa vrátili spokojné. Mladíci stihli osláviť narodeniny Petra Králika. „Sme zdraví, živí a spokojní. Hoci sme museli od začiatku riešiť viacero problémov, dostali sme sa z toho. „Začali sme Jakešovým zranením, no nakoniec to dopadlo dobre. Svetová špička je úplne niekde inde, čo bolo vidieť aj teraz. Naši jazdci sa pohybujú individuálne niekde v strede. Výkony ostatných stúpajú, a tak nás postupne dobiehajú. To je trend. Porovnávať sa nemôžeme ani s Českom, ktoré skončilo desiate, pritom malo jazdcov i peniaze. Potvrdilo sa, že postaviť trophy team za každú cenu sa nemusí vyplatiť. Roky, ako teraz, môžeme prekonať pomocou klubových družstiev, potom, keď budeme mať na to jazdcov, môžeme pokračovať v "trofíkoch". Len aby sme mali jazdeckú základňu,“ skonštatoval Ján Hrehor.
„Sme nadmieru spokojní. Chalani ukázali, čo v nich je. Zvíťazil tímový duch! Ťahali jeden druhého, každý večer chystali taktiku, ako budú jazdiť. Trať bola ťažká, a pri prezeraní pešo vyzerala až brutálne. Dopadlo to dobre!“ povedala Zuzana Onhajzerová.
