Začalo to, ako inak, v autobuse. Ja a moji ďalší dvaja kolegovia z redakcie sme v pondelok 22. októbra v podvečerných hodinách nastúpili do súkromného prešovského autobusu, kde už bola pozbieraná hŕstka ľudí z východu. Cez ďalšie zastávky – Zvolen, Nitru a Bratislavu sme už skoro v kompletnej zostave opustili Slovensko. Spravili sme si malú, asi 200 kilometrovú obchádzku do Prahy, kde sme o tretej hodine nočnej vyzdvihli poslednú účastníčku zájazdu a už nám nič nebránilo (okrem nemeckých policajtov a malej prehliadky batožiny) s hlavami odkväcnutými na sedadle, doraziť do cieľa.
Do Štrasburgu alebo skôr do Haguenau, poblízkeho mestečka, kde sme boli ubytovaní, sme dorazili asi o 1 hodine, čiže s trojhodinovým meškaním. Aj preto sme museli plánovanú popoludňajšiu obhliadku Štrasburg vynechať a snáď aj preto, že každý už túžil po hygiene a mäkkej posteli (teda, aspoň ja určite). Po krátkom ubytovaní a skultúrnení sme nasadli opäť do autobusu a vybrali sa na prehliadku Rady Európy. Chvíľu sme síce blúdili po Štrasburgu, ale nakoniec sme šťastne došli a mohli absolvovať krátku prezentáciu o histórii a činnostiach Rady Európy a prehliadku budovy, hlavne zasadacej miestnosti, kde sa každoročne stretávajú štyridsiatisiedmi ministri zahraničia členských krajín, medzi ktorými je aj ten náš. Sprevádzala nás tu naša, takpovediac delegátka, asistentka pána Maňku, Lujza Lysinová, ktorá nám na našu žiadosť (aj za protestovania pánov vodičov) vybavila náhradu za popoludňajšiu prehliadku mesta, a tak sme mali možnosť vidieť Štrasburg v noci, kedy je podľa mňa ešte krajší. Zdržali sme sa síce len hodinku, ale aspoň sme sa oboznámili s obchodíkmi, ulicami a námestiami, v ktorých sa veľmi ľahko orientuje, vďaka veľkej gotickej katedrále v strede mesta.
Na stredu sme mali naplánovanú návštevu Európskeho parlamentu. A tak sme sa z Haguenau presunuli opäť v autobuse do Štrasburgu a opäť sme trošku poblúdili, ale aj napriek tomu sme ešte stihli hodinovú plavbu po kanáloch, ktoré križujú celé mesto. Z lode sme mohli vidieť hlavné pamiatky mesta, napr. katedrálu, historickú štvrť Malé Francúzsko, či už spomínané európske inštitúcie. Hneď po vylodení sme nasadli na električku a doviezli sme sa k Európskemu parlamentu. Tu sme po všetkých kontrolách zamierili do parlamentnej jedálne, kde sme mali zabezpečený pravý parlamentný obed (nelíšil sa príliš od toho, ktorý dostávame na strojárskom, ale tým samozrejme nechcem povedať, že nebol dobrý!). Dosýta najedení sme zasadli do malej miestnosti, kde nás už čakal pán Drlička s pripravenou prezentáciou o Európskom parlamente. Bola celkom zaujímavá, ale väčšina si nemohla pomôcť, a tak im po tom dobrom obede začali klipkať očká. Z meditácie nás našťastie vytrhol pán Maňka, ktorý zvládal odpovedať na ostré otázky študentov, všetečných pani učiteliek, ale aj starších literátov. Diskusia síce naberala grády, ale čas nepustil a my sme museli pokračovať v programe, čiže v pobyte na tribúne počas rokovania. Potichu sme si posadali na balkóne v rokovacej miestnosti, hodili na uši slúchadla a počúvali horlivo argumentujúcich europoslancov v angličtine, nemčine, francúzštine, slovenčine a v ďalších 19 jazykoch. Po skončení našej prehliadky v sklenenom Europarlamente sme mali opäť voľný program v meste, tak sme aj čo-to pokúpili a šli naspäť do hotela.
Náš posledný deň v Štrasburgu sme naplno venovali mestu, jeho pamiatkam a nákupom. Náš vedúci – Patrik Herman, nám odporučil väčšie obchodné centrum, kde sa nákupní maniaci ako ja mohli schuti vyblázniť. Aj keď by sme určite radi ostali až do večera, neúprosná ruka pánov vodičov neustúpila a my sme na pravé poludnie nostalgicky opustili Štrasburg – mesto dvoch krajín. Cesta autobusom bola dosť nekonečná, ale našťastie sme si zase neodskočili do Českej republiky, ako cestou tam, tak sme do Bratislavy dorazili o polnoci skoro kompletní (len bez Patrika Hermana, ktorý dobrovoľne ostal v Štrasburgu). My sme vystúpili a zvyšok autobusovej posádky putoval opäť naprieč celým Slovenskom, aby došli šťastne domov.
No, čo viac dodať. Štúrovo Pero ideme tento rok vyhrať znova, lebo za takýto výlet to určite stojí.
Autor: Kristína Hamárová
