Posledný tohtoročný „štúr“ skončil v Bodinej

MIRKO BUDE MAŤ NOVÚ BRANKÁRSKU HOKEJKU
Nájsť výhercu poslednej tohtoročnej päťstokorunáčky sme sa rozhodli na začiatku. Presnejšie povedané, na začiatku abecedy – v Bodinej.

Malebná dedinka učupená pod majestátnym Manínom bola v nedeľu dopoludnia ľudoprázdna. Hoci sme novým služobným Partnerom šli dvojkou takmer krokom, v celej dedine sme nestretli živú dušu. Až takmer na úplnom konci obce, v odbočke na pravej strane, krúžil pred pootvorenou bránkou na bicykli nejaký otužilý šuhajko. „Len mamu, tato je u babky,“ odpovedal nám na otázku, či má doma rodičov a vzápätí upaľoval privolať Annu Oravíkovú. Tá sa po chvíľke objavila s najnovším vydaním týždenníka MY – Noviny stredného Považia. „To sa mi vari sníva! Len pred pár dňami sme sa s kamarátkou bavili o tom, že s vašou súťažou chodíte kade-tade po iných častiach regiónu, no k nám, do Bodinej, ste ešte nikdy nezablúdili,“ privítala nás s humornou výčitkou pani Anna. Ako sme sa dozvedeli, v Bodinej žije odmalička, je vydatá, s manželom Miroslavom sa tešia i zlostia z dvoch synov – deväťročného Mirka a trojročného Patrika. Rodnú obec by nevymenili za nič na svete. „Je tu božský pokoj, vidíte, že bývame skoro na konci ulice, ktorá už ďalej nevedie. V meste by som si zvyknúť nedokázala,“ pochvaľuje si Anna. Manžel Miroslav pracuje v jednej renomovanej strojárenskej firme v Považskej Bystrici, no ona je momentálne nezamestnaná. „Robila som servírku, ale po materskej dovolenke sa mi zatiaľ prácu nájsť nepodarilo. Nemyslite si však, že keď som doma, nemám čo robiť. To viete, okolo chalupy je práce stále dosť. No a ak mám trochu voľného času, rada si prečítam časopisy a pravidelne aj vaše noviny. V nich najskôr pozriem, kto zomrel, komu sa narodil prírastok a postupne si ich prečítam od A po Z. Nemôže sa stať, aby ste MY – Noviny stredného Považia u nás nenašli,“ dodáva Anna. Po celý čas nášho rozhovoru pri nás stál i syn Mirko, ktorý bol „na vine“, že výhra putuje práve do rodiny Oravíkovcov. Mirko chodí do školy do Prečína a ako nám povedal, v škole sa mu nepáči. „Lebo máme zlú pani učiteľku,“ posťažoval si junáčik. „Nie, nie! Učiteľku nemajú zlú, ale prísnu. Veľa toho deti naučí a musím sa pochváliť, že Mirko sa učí výborne, má samé jednotky,“ oponuje synovi pani Anna. Od Mirka sme sa potom dozvedeli, že z predmetov v škole má najradšej matematiku a na rozdiel od väčšiny jeho rovesníkov telesnú výchovu príliš neobľubuje. Podľa mamy má energie na rozdávanie a doma neraz šantí neskoro do noci, no telesnú výchovu „nemusí“. Zaujímalo nás tiež, na čo Oravíkovci použijú päťstokorunovú výhru. „Vyhral nám ju Mirko, a tak bude pre neho. Hoci s chlapcami pred domom hráva hokej len sporadicky, chce brankársku hokejku. Takže ju zrejme bude mať,“ rozhodla mama.
Z Bodinej sme odchádzali s dobrým pocitom. Opäť sme raz niekomu urobili radosť a dedinka „na konci“ sveta bola poslednou tohtoročnou, ktorú sme s našou súťažou navštívili. Našim päťdesiatim verným čitateľom sme v tomto roku rozdali rovných 25-tisíc korún ako prejav vďaky za ich priazeň. Sme presvedčení, že si ju udržíme i naďalej a s našou súťažou budeme pokračovať i v budúcom roku.