Písmo:A^-|A⁺ 0

Dakar – Brezová Kým motoristi na slávnej rely Paríž – Dakar musia prekonať strastiplnú, viac než trojtýždňovú, cestu na dosiahnutie cieľa, mladý Seye opačným smerom potreboval zopár dní, aby zakotvil v Európe. „Pochádzam priamo z hlavného mesta Senegalu - Dakaru, kde som vyrastal spolu so svojimi dvoma bratmi. Je to mesto ako stvorené pre šport, s výnimkou hokeja a lyžovania. Najviac je tu obľúbený futbal, najmä od čias, kedy sme prekvapili v roku 2002 v Japonsku a Kórei. Keď som mal si štyri roky, začal som ho hrávať na ulici s rovesníkmi. Namiesto trávy bol povrchom piesok alebo betón, kopačky sme nemali, hrali sme väčšinou bosí. Už od dvoch rokov ma ujo brával na futbal a pred každým zápasom som plakal, len aby ma nezabudol zobrať so sebou. Prvý ozajstný zápas som odohral asi ako štrnásť – pätnásťročný. Už vtedy som bol pevne rozhodnutý, že futbal bude moja budúcnosť. Nasledoval som príklad bratov, z ktorých najstarší pracuje vo Francúzsku v banke a druhý je zasa v Taliansku. Ani jeden sa však futbalom neživí ako ja. Mama mala pre moje rozhodnutie pochopenie, ale otec bol zaskočený, pretože chcel, aby som mu pomáhal v rodinnej dopravnej firme. Ak by vedel, že chcem do Európy, nepustil by ma. Keď som tajne opustil rodisko, trvalo poriadne dlhý čas, kým sa s tým zmieril. Prostredníctvom manažéra som dostal ponuku ísť na Slovensko. Nebol som prieberčivý, tak som súhlasil a pred štyrmi rokmi som zakotvil v Brezovej. Z akadémie do Corgoň ligy Prvé kroky som urobil v dakarskej mládežníckej akadémii, kde sme žili na internáte, učili sa a hrali futbal na úrovni II. ligy. Väčšinou som nastupoval v zálohe ako môj súčasný spoluhráč v Dubnici Jano Zápotoka. Ako záložník som odchádzal aj na Slovensko. Keď som prišiel do Brezovej, všetko bolo pre mňa neznáme, nové. Dovtedy som o Slovensku veľa nepočul, skôr o Česku. Manažér, ktorý je známy Arsena Wengera, ma odporučil ako útočníka, a tak som na tomto poste aj začal. V Brezovej mali už vtedy umelý trávnik, muži hrali V. ligu a dorast IV. ligu. Po príchode som zapadol do mužstva zrejme dobre, lebo sa nám darilo a vybojovali sme postup do III. ligy. Vtedy za mnou prišli funkcionári z Dubnice s ponukou. Neváhal som. Prišiel som sem najprv na tri dni a už som ostal. Zo začiatku to nebolo ľahké, všetko bolo pre mňa rýchle a ťažko som si zvykal. Pomohlo mi, že som začal strieľať góly a s dorastom sme bojovali o popredné umiestnenie v najvyššej súťaži. Nasledoval presun do treťoligového B – mužstva, kde sa mi streľba takisto darila. V zimnej prestávke som absolvoval prípravu s „áčkom“ a okúsil som aj úspešnú baráž o udržanie. Od jesene tejto sezóny už pravidelne nastupujem v základnej zostave. Na nadávky odpovedá gólmi Hoci Seye neodohral všetky jesenné zápasy, s ôsmimi gólmi patrí k najlepším kanonierom súťaže. „Mohol by som byť spokojný, ale gólov a bodov mohlo byť viac. Som rád, že sa mi darí a výkony sa zlepšujú. Hovorí sa o nás, že hráme pekný futbal, ale mohol by byť účelnejší. Máme veľa technických hráčov, no chýba strelec, ktorý by pravidelne dával góly. Rád by som ním bol, ale som mladý a čaká ma veľa práce. O góly sa u nás stará hocikto, s výnimkou obrancov, ktorým streľba nejde. Naviac, nedávame góly zo štandardiek. Cítim tlak na seba, že sa odo mňa čakajú góly, ale snažím sa ho ignorovať, aby ma to nepoškodilo. Podarilo sa mi skórovať v štyroch za sebou idúcich zápasoch. Veľmi ma mrzela zahodená šanca v závere proti Košiciam, keď lopta preskočila prázdnu bránu. Nemohol som spať, ale spoluhráči ma povzbudili. Mal som veľkú radosť, keď som v ďalšom zápase v Nitre prihral na gól. Diváci si na mňa zvykli, myslím, že som obľúbený, nemám problém. Povzbudia, aj zapískajú, keď sa nedarí, ale to aj na spoluhráčov. Vonku, najviac v Nitre a v Trnave, sú problémy, pri dotyku s loptou bučia, pískajú a nadávajú. Snažím sa nevšímať si ich, je to ťažké, a tak sa usilujem sklamať ich gólom, čo sa darilo." Vianoce bez stromčeka Mustafa nám prezradil aj niečo o Vianociach. „Pretože pochádzam z moslimskej rodiny, Vianoce u nás slávime inak ako kresťania. V tento deň večer prichystáme veľkú hostinu. Hlavným jedlom je ryba a ryža. Každý si so sebou prinesie najobľúbenejšie jedlo, a potom sa zabávame až do rána. Darčeky sa rozdávajú, ale tento sviatok nemá pre nás cirkevný význam. Nemáme ani stromček, veď kde by sme ho v Afrike zohnali? Tancuje sa a hrá na bubny, ktoré sú naším národným hudobným nástrojom. Na druhý deň večer znova pokračujeme v slávnosti. Najväčší význam pre nás, moslimov, má ramadán, čo je pohyblivý sviatok a každý rok má iný termín. Vtedy sa od východu až do západu slnka nesmie jesť ani piť. V Afrike som to dodržiaval, ale na Slovensku sa to nedá, pretože som profesionál a počas prípravy alebo v sezóne by telo záťaž bez dennej potravy nezvládlo. Cez ramadán sa všetko môže až po západe slnka, každý sa snaží dobehnúť zameškané." Nuda je zvykom Seye sa po príchode na Slovensko ocitol celkom sám. „Najprv som sa musel naučiť slovenčinu. Rodnú reč využívam iba pri stretnutí s krajanmi v Bratislave, kam chodím s nimi na diskotéky. Začal som študovať na gymnáziu, ešte som ho nedokončil, možno neskôr. Zatiaľ nestíham, lebo stále je to kolotoč tréning, zápas. Teraz chodím do autoškoly, doma pozerám filmy, niekedy posedím so spoluhráčmi, ale nie s alkoholom, pretože ten je pre moslima tabu. Nie som príliš spoločenský, a tak som si zvykol nudu (smiech). Keď sa dá, idem na futbal alebo hokej do Trenčína. Uvidíme, čo bude neskôr, zmluvu s Dubnicou mám ešte na poldruha roka. Rád by som išiel niekde do cudziny. Neskôr by som chcel mať vlastnú firmu a podnikať a oženiť sa. Hoci moslimovia môžu mať až štyri ženy, mne bude stačiť jedna, tak ako má otec a bratia. Dovtedy mám času ešte dosť." ⋌SPRACOVAL JOZEF ŠPROCHA

Článok pokračuje pod video reklamou