Článok pokračuje pod video reklamou
„Neviem, čím som si zaslúžil poctu byť pri zrode tejto knihy. Možno tým, že som tu nemalý čas života prežil, mal som prvé lásky, živých a zdravých rodičov, učiteľov, ktorí nám otvárali svet, široký svet, všetky roztopaše, všetko, čo potrebujú deti. Mali sme tu šťastie.
Skôr ako sme robili túto knihu, bola výstava o obrovskom úsilí arch. Krohu. Podarilo sa nám dostať k jeho pozostalosti, výkresom, ktoré nakreslil a vyprojektoval. Bolo zaujímavé pozorovať, ako sa vizionársky naplnil jeho sen. Rátal s prvkami, ako napríklad ekumenizmus, ktoré pôsobili nielen na vtedajšiu, ale aj na dnešnú dobu neuveriteľne. Pritom jeho dielo vznikalo v 50. rokoch,“ hovorí Marián Kvasnička, zostavovateľ monografie.
Domy a dvory majú podľa Kvasničku svoje čaro. Skrývali svoje tajomstvá. Dvory, vymedzené blokmi, fasádami a vchodmi, použil ako grafické prvky zjednocujúce výtvarný príbeh o meste Jozef Vydrnák.
„Nekonečný priestor našich prázdnin, letných kariet, prvých gitár, zimných radovánok. Pamätám sa na Terku, mal som dvanásť. Najskôr to bola Lacova frajerka, na jar mi ju vymenil za vrecko guliek a zbierku známok. Cez zimu sme sa sánkovali a pozornosť dievčat sme si vynucovali tým, že sme im robili zle. Podrážali sme im nohy aj pri korčuľovaní, a keď padli dozadu, my sme ich chytali. Bol to neopísateľný pocit. Napísal som o nej sloh, ktorý vystrašil našu učiteľku. Nedostatok komunikačnej techniky nás, paradoxne, zbližoval. Pamätám si dramatické hokeje, keď okolo malej blikajúcej obrazovky sedela celá pospolitosť bytovky, držala palce našim hokejistom,“ vyznal sa ďalej Marián Kvasnička, ktorého citlivé vystúpenie vohnalo do tváre slzy i úsmev.
„Na jar, po chorobe ,som sa vybral na úpätie vrchov okolo mesta. Videl som tam jablone, ktoré prinášajú v jeseni ovocie. Začal som uvažovať, kto ich zasadil, polieval a chránil proti škodcom. Neznámy záhradník, ktorý pripravil pre ďalšie generácie poživeň - ovocie. A ak sa dívate z okolitých kopcov na naše krásne mesto, je ako ovocná záhrada, ktorá má najkrajšie údolie na Považí. Uvažoval som nad tým, či sú iba budovy, stromy a námestie tou krásou. Nie! Sú to aj ľudia, záhradníci, ktorí ho vytvárali päťdesiat rokov. Aby zostali ich práce a mená známe. Prispel som aj ja. Boli to aj učitelia, ktorí pestovali deti od najmenšieho veku a vštepovali im najušľachtilejšie myšlienky, vedomosti, rozvíjali ich talent a umenie. Preto som si vybral školstvo, kde som pracoval od roku 1959 do odchodu do dôchodku,“ povedal jeden zo zostavovateľov Ján Kyčin.
„Prišiel som ako mladý muzikant inžinier, dostal som byt, neskôr som postavil dom. Založil som prvý novodubnický orchester, rytmickú kapelu. Tá otvárala prvú kaviareň, nahrávali sme v rozhlase a hrali pre ľudí s rôznymi esami tej doby,“ spomínal v kruhu známych po krste Peter Barabáš. Na spomienky bolo času dosť. Blížili sa sviatky a ľudia mali času akosi viac, dokonca mali bližšie k sebe, možno ako vtedy.
