l Helenu Bottkovú sme prvýkrát stretli na charitatívnej akcii klubov sklerózy multiplex pred kinom Mier v Považskej Bystrici v lete minulý rok. Už vtedy mala za sebou úspech na slovenskej abilympiáde a chystala sa na 7. medzinárodnú súťaž do Japonska. Tam nakoniec získala za svoju krížikovú výšivku 3. miesto.
„Nešla som zvíťaziť, len som strašne chcela ísť. Ani vo sne by ma nenapadlo, že budem medzi víťazmi. Že som skončila tretia, mi prišli šťastní členovia našej výpravy oznámiť, práve keď som bola zabratá do práce v druhej súťažnej disciplíne – štrikovanie. Padla veru aj nejaká tá slza radosti. Aké fantastické je, že som ako Slovenka jediná získala ocenenie pre Európu mi došlo až neskôr, keď sa za dva dni vyhlasovali výsledky pred davom tisícok ľudí z celého sveta,“ prezradila nám Helenka. Ľutuje len jediné, že v zhone nestihol nikto, ani ona, ani žiaden člen výpravy, odfotografovať jej prácu, na ktorej vyšívala čínsky znak znázorňujúci sen. „Spodnú časť som robila vo farbách slovenskej zástavy. Bol však trochu problém s bielou niťou, zvyšok som ladila vo farbe dúhy,“ povedala nám Helena. Prácu musela pripraviť v časovom limite 6 hodín. „Nevyšívali sme celý čas. To by som nevydržala. Pri druhu ochorenia, ktorým trpím, by som takú záťaž zle znášala. Po troch hodinách sme mali prestávku na obed,“ vysvetľuje nám Helena a dodáva, že na začiatku na ňu akosi doľahli emócie, opantal ju stres, a tak... „Urobila som školácku chybu. Som zvyknutá vyšívať perlovkou a tam sme mali mulinku. Však viete, to je celkom iné,“ hovorí zasvätene Helena, ale nechápavý pohľad jej naznačuje, že nevieme. A tak vyťahuje zo zásuvky obidva druhy priadzí, aby sme mohli porovnať. „Vidíte, mulinka je zložená z viacerých nitiek, treba ju rozobrať, aby sa nemuchla a perlovka je jedna nitka. Nuž, a ja som mulinku nerozobrala, a preto sa mi nedarilo. Začiatok som pokazila. Po chvíli som, chvalabohu, prišla na to, čo je vo veci. Nikdy by som si nepomyslela, že ma stres takto zaskočí,“ kriticky poznamenáva Helena. Pozeráme na fotografiu práce, ktorú bolo treba vyšiť a nechápeme jej kritiku. Príliš málo na jej zvládnutie sa nám zdá aj šesť dní, nie šesť hodín.
Helena sa naučila vyšívať od svojej mamy a zdokonalila sa vďaka svokre, ktorá vyšívala pre ÚĽUV. „Ja nevyšívam kvôli tomu, aby som sa tým živila, ale pre radosť. Mám rada chvíle, keď si môžem v pokoji sadnúť, robiť túto prácu a pri tom si spievať,“ hovorí Helena, ktorá sa sťažuje len na problémy s očami a na to, že sa unaví rýchlejšie, ako zdravý človek.
Prvý let hneď do Japonska
48-ročná žena bojuje už 17 rokov so zákernou chorobou, sklerózou multiplex. „Prvé príznaky sa začali prejavovať, keď boli deti malé. Dostala som silnú chrípku a vysoké teploty. Dovtedy mi nebývalo nič, potom som začala byť slabá, unavená. Keď som niekedy išla z mesta hore na tento kopčisko, kde stojí sídlisko Rozkvet, dostala som do nôh také kŕče, že som mala problém dostať sa domov. U mňa nemala, našťastie, choroba taký zlý priebeh, a tak chodím, aj keď s problémami. Ale musím sa vám pochváliť, že okrem výletu do Japonska som zvládla túto jeseň aj výstup na Roháčske plesá. Trvalo mi to síce po dlho a miestami som si myslela, že už vypustím dušu, ale ten pohľad stál za to. To bol v poslednom období, po všetkom tom krásnom, čo som zažila v Japonsku, druhý fantastický zážitok,“ hovorí Helena a okrem fotografií z Japonska vyťahuje aj tie z rodinného jesenného turistického výstupu. Pri otázke, ako zvládla namáhavý takmer dvanásťhodinový let, ktorého sa najviac obávala, sa Helena víťazoslávne usmeje. „Absolútne bez problémov. Nebolo mi vôbec nič, len som sa cítila prvé dva dni po ceste lietadlom veľmi unavená,“ spomína si a hneď dodáva, že všetko, čo prežívala v nasledujúcich dňoch na abilympiáde ju naplnilo energiou. Rozpráva o hudob- ných vystúpeniach rôznych umelcov z ázijských krajín, ktorí vyhrávali na zvláštne nástroje pripomínajúce klavír, obrovskú ležiacu harfu i cimbal zároveň alebo na obrovských bubnoch, o tanečníkoch v nádherných farebných krojoch, o kulte bonsajov a drakov, o hore Fudži, ktorá vítala návštevníkov olympiády netradične - v plnej nádhere, lebo zvyčajne sa skrýva v obla - koch, o návšteve japonského princa počas súťaže, o zvlášt- nych jedlách, ktoré majú sladkastú chuť, na čo si Helena nemohla zvyknúť, o nočnom Tokiu, ako mravenisku všetkých možných farieb a blýskavej nádhery, ako aj o neskutočnej čistote v uliciach, zaujímavom zvyku vyzúvať sa pri návšteve čajovní a umývaní rúk, pred vstupom do chrámov...
Helinine postrehy o ľuďoch
„Sú iní ako my. Trochu som sa spočiatku obávala, ako ma budú brať. Naši sprievodcovia Kim a Teo však boli veľmi milí a mali sme aj dvoch prekladateľov, mladých chlapcov zo Slovenska, takže nebol problém. Musíte si však dávať pozor, upustiť od našich zvykov. Žiadne podávanie rúk, objímanie a vonkoncom nie bozkávanie pri stretnutí. Japonci sa len ukláňajú. Pri stretnutí s menej známymi trochu a s priateľmi viac. Aj mňa zdravili najprv jemným úklonom, potom ,čo sme sa spriatelili, hlbokým,“ spomína si Helena a opisuje aj príhodu z mesta, keď ju predavačka v obchode so suvenírmi pozdravila len miernym úklonom, na čo ju japonský sprievodca upozornil, že u nej kupuje jedna z víťaziek disciplín abilympiády. Potom nasledoval hlboký úklon a Helena si z obchodu odniesla aj niekoľko darčekov. „Viete, oni si veľmi vážia ľudí, ktorí niečo dosiahli, sú v niečom dobrí. Priznám sa, že tá pani v obchode ma zaskočila, lebo som nerozumela tomu, o čom sa s ňou náš sprievodca zhovára,“ dodáva Helena.
Na záver dve zaujímavosti
Helena odpozoravala, že keď s Japoncami jednáte a oni urobia gesto pri ktorom skrížia ruky na hrudi, už neustúpia, je dohovorené. A šmatlavo podľa nej chodia preto, lebo majú veľmi zvláštne šľapky. „Nerozlišujú pravú a ľavú, obe vyzerajú rovnako. Ťažko sa v nich potom chodí, lebo sa vám vyzúvajú. Možno preto chodia tak, že sa nám občas zdá, akoby šmatlali,“ dodáva so smiechom Helena, ktorá si odniesla na Japonsko fantastické spomienky, za čo je vďačná všetkým ľuďom, ktorí jej priali a aj tým, ktorí jej pomohli organizačne a finančne.
Autor: BERKO