Eva Pechancová vyhrala súťaž Podnikateľka Slovenska. Tú organizuje Národná agentúra pre rozvoj malého a stredného podnikania. Hoci žena podľa mnohých do tohto fachu nepatrí, pani Eva je šéfkou a majiteľkou píly. Rozhovor s ňou však dáva za pravdu, že o dreve či jeho spracovaní vie viac ako iní.
Kto vás prihlásil do súťaže Podnikateľka Slovenska 2007?
- Moja ekonómka. Povedala som jej, že sa asi zbláznila. Keď mi zavolali z Bratislavy, začal sa kolotoč. Musela som mať potvrdenia z daňového úradu, sociálnej a zdravotnej poisťovne, že nič nedlžím, čo je pravda. Vyrúbili mi síce úroky z omeškania, no od nového roka je generálny pardon. Som zvedavá, ako to dopadne. Sociálna poisťovňa mi na preplatkoch dlhuje dvadsaťpäťtisíc, ktoré mi doteraz, na základe mojej žiadosti, neuhradila.
Neobanovali ste, že ste v súťaži zostali dokonca?
- Po vybratí dvanástky, z ktorej sa malo rozhodnúť, som si povedala, že zostanem do konca. Už len preto, čo som všetko za tie roky musela podniknúť, aby som dostala firmu tam, kde je teraz.
Vaša medializácia...
- Za drinu, ktorú som si za tie roky „užila“, som si ju aj s ocenením asi zaslúžila. Človek sa stane známejším, lenže my, Slováci, si závidíme. Niekedy ma naštvalo, že napísali veci, ktoré ma nahnevali. Nuž, pocítila som aj bulvár. Keď napísali, že zamestnávam vrahov, ma veľmi nahnevalo. Už by som sa nahovoriť nedala.
Prečo ste začali podnikať?
- Mala som chorú dcéru, s ktorou som musela zostať doma. Po roku 1989 prišla otázka, čo ďalej? V starej stodole bol gáter, a tak sme na ňom začali rezať guľatinu. Postupne pribúdali zákazky a výroba sa začala rozrastať. Rezali sme už pre seba. Pribudla sušička, a tak sme mohli ponúknuť viac ako iní.
Padlo jablko ďaleko od stromu?
- Dedo bol tesár, v rodine bol i stolár. Synovia sú automechanici. Jeden z nich mi pomáha na píle. Dcéra je na strednej veterinárnej škole a chce študovať ďalej.
Nik múdry z neba nespadol...
- Mám za sebou rôzne školenia na Vysokej škole drevárskej vo Zvolene. Tam odtiaľ mám certifikát pre vnútorný audit firmy. Ďalšie mám na spracovanie a sušenie dreva. Problematiku poznám z praxe, možno aj preto mi vedia v škole povedať: „Čo tu robíte, keď to viete?“ Som v Zväze spracovateľov dreva, ktorý pripravuje taktiež rôzne semináre a podujatia. Pilár nie je len hrubá sila a sekera. Drevarina je dnes už veda. Musíte ňou žiť a investovať do nej čas i peniaze. Potom sa dostaví výsledok.
Určite prišli posmešky...
- Áno. Keď som chodila nakupovať drevo. Väčšina sa smiala, že čo chce päťdesiatkilová baba. „Tam si hľaď varešky!“ Nedala som sa, a preto si to niektorí dovolili iba raz. Teraz ma konkurencia musí rešpektovať.
Kšeft je kšeft a s ním prichádzajú často podrazy?
- Určite. Napríklad s cenami. Snažia sa podliezť, aj keď len o pár korún na kubík. Je to slovenská vlastnosť, ale nikdy sa k tomu neznížim. To je rozdiel medzi piliarom a piliarkou a je to pod moju ženskú česť. Pred konkurenciou treba mať náskok. Chcela som pripraviť združenie drevárov na Považí, no napokon som sa dozvedela, že by šiel po nás protimonopolný úrad. Je to škoda. Podliezajú sa ceny, dováža sa z Poľska... Nepochopím, ako môžu byť ceny tak veľmi rozdielne.
Koľko ľudí zamestnávate?
- Podľa sezóny. Okrem zamestnancov aj odsúdených z dubnickej väznice.
Žena a odsúdení?
- Nemám strach a som s nimi spokojná. Z desiatich sa vždy dvaja-traja ulejú. Ak som spokojná, nahlásim to. Hlásenia sa im pripisujú k dobru, čo znamená, že niekedy sa aj na ich základe môžu dostať „von“ skôr. O tom, že sú šikovní, svedčí aj fakt, že jeden z nich, ktorého prepustili, začal u nás pracovať. Na píle sa vystriedalo viacero ľudí, no chcem úplne odbúrať alkohol.
Dá sa získať pomoc od štátu či grantu EÚ?
- Dá, ale nie každému. Ak dáte, dostanete...
Máte čas aj na záujmy?
- Lyžovanie. Ak je sneh na horách, viem relaxovať pri tomto športe, podobne ako pri plávaní. Chodievam dvakrát týždenne do Trenčína. Chodievam na turistiku a rada odpočívam v lese pri 120-ročných bukoch, ktoré viem objať a načerpať z nich energiu. Doma sa venujem psíkovi, kokršpanielovi.
Čo ďalej?
Chcem rozširovať stolársku výrobu a ponúknuť výrobky, po ktorých je na trhu hlad. Nie klasický obklad, ktorý robí hocikto pomaly v každej druhej garáži. Ako žena som bola a vždy budem hendikepovaná. No život vás časom naučí a vy si poviete: „Nedám sa!“
Autor: ⋌MILAN KOVÁČIK
