SÚRODENCOM FROLOVCOM z Považskej Bystrice učaroval hokej. Mladší Tomáš - hráč Českých Budějovíc, je postrachom útočníkov českej Extraligy. U našich západných susedov hráva už pár rôčkov (Vsetín, Třinec) a okúsil už i seniorsky reprezentačný dres. O dva roky starší Michal rovnako brázdil s hokejkou ľadové plochy, i keď nie až na takej vysokej úrovni ako jeho brat.
Považskobystrický dres vymenil po ukončení strednej školy (v oblasti podnikania a služieb) na deväť mesiacov za trebišovský, kde si odkrútil vojenčinu. „Bratove hokejové úspechy ma fascinovali, bol mojím vzorom. No uvedomil som si, že ja to tak ďaleko s hokejkou nedotiahnem, a preto mi začalo byť, obrazne povedané, horúco pod zadkom. Nejaký čas som pomáhal v rodinnej firme, chvíľu som pracoval v športovom obchode v Žiline, no keď sa kamarát Mário Dvořák vrátil po ôsmich mesiacoch z výletnej lode a rozprával mi zážitky, vedel som, že to bude niečo pre mňa,“ spomína Michal. Dlho ho nebolo treba prehovárať, a tak sa prihlásil na konkurz, ktorý v Ružomberku robila istá personálna agentúra. V ňom uspel a čakalo ho nadnárodné výberové finále v Budapešti. Z tridsiatich účastníkov vypadla z rôznych dôvodov rovná tretina, no Michal bol medzi šťastlivcami, ktorí sa mohli tešiť na prácu na americkej výletnej lodi. Mesto plávajúcepo mori „V roku 2004 som priletel do San Francisca a nastúpil službu na lodi Regal Princess spoločnosti Princess cruises, vlastniacej flotilu sedemnástich lodí rôznych veľkostí – s kapacitou od 650 do 4000 pasažierov. Loď, na ktorej som bol ja, bola strednej veľkosti – plavilo sa na nej 1500 pasažierov, o ktorých pohodlie a bezpečnosť sa starala osemstočlenná posádka. Loď bola dlhá okolo dvesto metrov a dosahovala výšku dvanásťposchodového domu. Spoločnosť organizuje rôzne druhy plavieb – od jednodňových promo plavieb cez týždňové až dvojtýždňové výlety až po 108-dňové plavby okolo sveta,“ hovorí Michal. Americké výletné lode sú vlastne akési plávajúce mestá a pasažieri na nich nájdu skutočne všetko. Od špičkových reštaurácií, barov, herní, bazénov cez športoviská na basketbal, volejbal, tenis a iné športy, až po obchody, kde si za skutočne skvelé ceny možno kúpiť čokoľvek. Súčasťou plavieb bývajú stovky sprievodných akcií či už na samotnej lodi, alebo v atraktívnych častiach východného a západného pobrežia Spojených štátov, Kanady, ale i Mexika. Nie je to výsada milionárov A ak si niekto myslí, že plavba na podobnej lodi je výsadou zopár "zazobaných" z horných desaťtisíc, je na omyle. „Utkvelá predstava o milionároch plaviacich sa po svetových moriach je klamlivá. Výletné plavby si bez väčších problémov môže dovoliť stredná vrstva a stoja asi toľko, ako dovolenka Slováka v Chorvátsku, možno i o čosi menej,“ objasňuje Michal. Považskobystričan patril medzi 99 stewartov z dvadsiatich krajín sveta, ktorých úlohou bolo starať sa o čistotu a poriadok v kajutách. Ako nám Michal povedal, nebola to žiadna prechádzka ružovým sadom. Už len samotné zorientovanie sa v obrovskom kolose dalo zabrať, a kým človek dokázal bez problémov nájsť svoju kajutu, ubehli tri či štyri dni. Nástup do práce bol zavčasu ráno, šéfstvu sa bolo treba hlásiť okolo pol siedmej, nasledovala celodenná práca s polhodinovou prestávkou na obed a popoludní mali stewarti tri hodiny na prezlečenie, hygienu a odpočinok. A kolotoč sa opakoval sedem dní v týždni osem mesiacov... Čarokrásna Aljaška „Absolvoval som tri osemmesačné turnusy na rôznych lodiach a videl naozaj krásne kúty sveta. Uchvátili ma všetky prístavy – mexické Accapulco, kalifornské Los Angeles, kanadský Vancouver a mnohé ďalšie, no najviac mi učarovala Aljaška. Nádherná príroda, v čase, keď sme tam boli, príjemné počasie a kvitnúce púpavy – to všetko mi pripomínalo Slovensko, za ktorým sa mi neuveriteľne cnelo,“ spomína Michal. Súčasťou plavieb bol i program pre posádku. Od neustálej práce by za osem mesiacov určite nejeden jej člen zošalel. A tak si Michal a jeho kolegovia mohli vychutnať plavbu na šíre more na motorových člnoch medzi delfíny, návštevu Hollywoodu, Honolulu, Aljašky, Mexika, Panamského prieplavu a iných miest severnej Ameriky. Michal zažil počas 24 mesiacov desiatky úsmevných príhod, no ocitol sa i v situáciách, kedy mu všetko jedno nebolo. Z tých veselších spomína na potápanie sa v mori. I keď nevie plávať (vlastne vie, len musí mať istotu pevnej pôdy pod nohami), kamaráti ho prehovorili, aby skočil do mora, slaná voda vraj nadnáša a utopiť sa v nej nedá. Michal sa nechal „ukecať“, skočil a začali záchranné práce. Záchranná vesta a plutvy nestačili, pribudli nadnášacie rukávniky a celé potápanie sa pre stewartov zmenilo na "záchranu" topiaceho sa Slováka. I keď Michalovi všetko jedno nebolo, napokon sa aj on na celej situácii musel smiať. Drámav Mexickomzálive Oveľa vážnejšie sa javila situácia v Mexickom zálive. „Mali sme na palube chorého pasažiera, ktorého bolo treba dopraviť do nemocnice. Vonku zúrila strašná búrka, voda špliechala až do výšky siedmeho poschodia, takže prevoz helikoptérou bol nemožný. Jedinou možnosťou bolo otočiť loď a vrátiť sa do prístavu. Obrátiť dvestometrový kolos v obrovskom vlnobití je mimoriadne riskantný manéver. V jednej chvíli sa loď naklonila vari o 60 - 70 stupňov, všetko, čo nebolo priviazané (vrátane ľudí), začalo padať a veru, ani skúsenej posádke nebolo vtedy všetko jedno. Našťastie, z nebezpečnej situácie sme sa napokon šťastne dostali a chorý pasažier skončil v nemocnici,“ spomína si na kritické chvíle Michal. Plat za náročnú prácu nebýva (najmä pri klesajúcom kurze dolára voči korune) bohvieaký, pohybuje sa na úrovni priemernej slovenskej mzdy. Michal je z tretieho turnusu doma len pár mesiacov, no už ho opäť svrbia chodidlá a špekuluje, že sa na loď vráti. Doma ho zatiaľ drží priateľka – Moraváčka Monika (mimochodom, brat Tomáš sa nedávno oženil a rovnako si zobral dievčinu z Moravy), no tá už tiež jeden turnus bez Michala prežila... „Povedané hokejovou terminológiou, na lodi som absolvoval tri tretiny - jeden celý zápas. A nikde nie je napísané, že nerozohrám ďalší,“ načrtol svoje plány Michal. MILANPODMANÍK
Autor: MILANPODMANÍK
