Článok pokračuje pod video reklamou
REMESLÁ STARÝCH MAJSTROV lákajú ešte aj dnes svojou tajomnosťou a nádychom histórie. Mnohí sa pri hovoroch o zručnosti obuvníka, ktorého topánky obuli všetci súrodenci v rodine, iba pousmejú.
Keď sa v Dubnici nad Váhom pripravovala výstava o remeslách a povolaniach, bolo isté, že počas vernisáže sa bude krstiť aj kniha, ktorá bližšie opisuje remeslá i ľudí, „ukrytých“ za nimi, ktorí sa živili rôznymi fortieľmi aj vo vtedy neveľkom mestečku. Odkrývanie ľudských hodnôt, neraz i príbehov jednotlivca či rodiny, dôvtipu, umu i fantázie.
Aj tak sa dá zhrnúť poldruha stovky strán, ktoré vzišli spod rúk Vlada Koštiala Dubnického.
Ako to bolo naozaj?
Kniha Dubnickí remeselníci, obchodníci a osoby dobrých služieb vznikala najmä po večeroch a nociach. „Cez deň som spal a v noci písal. Mal som viac pokoja i času. Takmer všetko som mal v hlave, no pomohli mi učiteľ Ferdinand Habšuda či Emília Meššinová,“ spomína začiatky zrodu dielka autor. Podľa jeho slov mohlo byť aj rozsiahlejšie, no vraj by sa asi nezmestilo do požadovanej veľkosti či väzby.
A ako sa dostal autor k téme remesiel? „Môj dobrý priateľ Jožko Kurjak, známy dubnický maliar a grafik, prišiel za mnou s myšlienkou, či by sme si nespomenuli na dubnických remeselníkov, obchodníkov a ľudí dobrých služieb pre občanov. Myslím si však, že nápad neskrsol v jeho hlave,“ tvrdí s úsmevom autor.
Podľa jeho slov to vraj bola myšlienka vedúcej oddelenia kultúry Evy Kebískovej, ktorá mala pripraviť výstavu dubnických remesiel. „Stretli sa a ona povedala, či by nevedel o niekom, kto by vedel niečo o remeslách napísať. „To sa nemusíte starať, ja takéhoto človeka mám!“ Zavolal mi a povedal mi o tom. „Dám ti scenár!“ Na papieriku bolo napísané meno a remeslo... Väčšinu informácií som mal v hlave. Bolo to zo života, ako som to poznal už ako malé dieťa,“ hovorí pán Koštial.
Svedkovia prehovorili
Všetko v knihe o remeslách je pravdou. Autor pridal iba povedačky, ktoré sú spestrením rozprávania o kolorite doby, ktorá bola síce dávna, no predsa len pre mnohých krajšia ako dnešná. „Ospravedlnil som sa napríklad za skomolenie mena, no ak ich je tristo, môže dôjsť aj k takejto chybe. Ospravedlnenie dostali aj tí, ktorí sa do knihy nedostali. Asi neboli v mojej hlave. Aj učiteľ, ktorý mal 92 rokov, sa pomýlil, ale má nárok na omyl. Pomocníkom, ktorých som už spomenul, som vďačný. Dnes by som to napísal inak, možno dokonalejšie. Som však rád, že motto - mená a činnosť, ktorú títo ľudia robili, aby sa nich nezabudlo, zostalo zachované,“ rozoberá knihu autor.
„Vedel som, že „suché“, iba údajmi, to byť nemôže. Povedal som si, že treba niečo doplniť. Niekde o činnosti, inde o ľuďoch. Mal som pravdu, čo mi potvrdili aj dve návštevy. Deti sa prišli poďakovať za rodičov, ktorých som v knihe opísal. Bola však aj opačná reakcia, keď mi neznáma pani zatelefonovala, ako som poškodil meno cukrára Hirtha, ktorý musel kvôli hospodárskej kríze svoj podnik opustiť. Pani nečítala článok celý, a až keď sa tak stalo, ospravedlnila sa mi, čo bolo pre mňa ďalším zadosťučinením,“ tvrdí Koštial Dubnický.
Obyčajní ľudia
Na tých položil základ svojho diela. „Chcel som poukázať nielen na boháčov, ale aj na tých obyčajných, chudobnejších. Každý ponúkol svoje remeslo ako službu občanom, či to bol kováč, cestár, hrobár alebo poštár," opisuje postavy a remeslá autor.
Vie s láskou porozprávať a podať všetko, čo treba. Vyzdvihnúť pracovitosť i um, zastaviť sa pri noblese i chudobnejšom, no pracovne dobrom prostredí. Prvá polovica 20. storočia je vďaka nemu zachytená s veľkou autencititou, hoci Dubnický sa za spisovateľa nepovažuje.
Jeho dielko je však o to zaujímavejšie, že pútavou formou, aj keď jednoduchou, približuje život, akoby sa pozeral von oknom a rozprával, čo vidí priamo pred sebou.
Nebola to prvotina
Remeselníci, ktorí ožili na stránkach knihy, neboli Vladovou prvotinou. Sedíme v izbe, kde nám podáva knihu, ktorá má pod priesvitným obalom na čelnej strane fotografiu usmiatej ženy. Začíname tušiť, že je na nej tá, ktorá sa jeho písania, bohužiaľ, nedožila. Obyčajný život s láskou, je opis života s manželkou. Nejde o životopis, ale príhody zo života, ktoré prichádzali s vekom a spolužitím.
Čítame si kapitolu, ktorá sa dá čítať iba potichu. Podivné stretnutie za rána rozpráva o smrti, ktorú vpustí dnu, hoci vie, čo bude nasledovať. „Viacerí kamaráti a známi mi hovorili a hovoria, aby som pokračoval v písaní. Radi čítajú a počúvajú to, čo dám počas nocí na papier," schováva knihu a na počítači nám ukazuje ďalšie materiály, ktoré čakajú na zverejnenie.
Sú určené najmä milovníkom hubárčenia a prechádzok po lesoch, z ktorých sa s manželkou vraciaval s plných košom húb.
Dubnické povedačky
Rok pred remeslami sa dostali postupne do počítača povedačky, ktoré sú zachytené na stranách. Zážitky zo školských ro-kov, domácnosti počas detstva. Dáva priestor rieke Váh - krstnej materi Dubnice. „Životu, ktorý okolo nej pulzoval pred niekoľkými desaťročiami. „Takmer nik o ňom už nehovorí, mnohí o ňom nevedia, ako napríklad o dubnickom potoku, ktorý býval plný pstruhov či rakov. Je to dávno,“ mávne rukou a posúva strany v počítači. Povedačky hovoria ľuďoch i nadprirodzených javoch či figúrkach, ktoré boli v tej dobe pre mestečko typické.
Dlho hovoríme o povedačkách a dávame mu nesplniteľný sľub, že o ňom nenapíšeme. Nedá sa. Hoci si to neuvedomuje, stal sa koloritom a súčasťou mesta, ako jeho publikovaní remeselníci.
