Päťstovku vyhral ranostaj a pravidelný čitateľ z Hatného

Z výhry sa tešili aj dvaja malí nezbedníci
Hľadať ďalšieho nášho verného čitateľa, ktorý vyhrá päťsto korún, sme sa vybrali v sobotu ráno do Marikovskej doliny.

Obec Hatné bola ako po vymretí. Nečudo, veď sychravé hmlisté počasie nikoho von naozaj nelákalo. Ani nás, ale práca, je práca. A rozdávanie finančnej odmeny tá príjemnejšia. Pred obecným úradom sme však predsa len naďabili na jedného usilovne pracujúceho mladého muža. Keď sme sa ho spýtali, či má doma naše noviny, povedal takmer urazene: „Samozrejme, že mám. Aj posledné číslo. Obzor kupujeme stále.“ Keď sme mu oznámili, že ak nám ukáže aktuálne číslo, vyhráva päťsto korún, potešil sa a pozval nás dnu. Vo vstupnej chodbičke domu nás privítala prekvapená manželka Ivana. „Jój, mám mokré ruky. Práve periem. Ani vás nemôžem privítať. Ale poďte ďalej, sme radi, že ste prišli. Sadnite si u nás,“ potešila sa našej návšteve manželka Paľa Seku.
Vošli sme do obývačky, kde za stolom sedelo štvorročné dievčatko nad tanierom plným cereálií a mlieka. Najprv zostalo chvíľu zaskočené, no keď sme sa jej prihovorili, informovala nás okamžite a pohotovo o poslednom dianí v rodine. O tom, ako jej trhali zub, že dnes chodia po obci maškary, že má na návšteve bratanca, ktorý už je školák, o nových omaľovánkach, ktoré dostala a pochválila sa aj čelenkou s pirátskym motívom. Usúdili sme, že tlačovým hovorcom Sekovcov bude asi malá Adrianka. Keď sa dozvedela, že sa ide fotografovať, zabehla si po šaty a mama jej musela učesať vrkoče. Potom schmatla za ruku svojho bratanca, zobrala si od nás päťstokorunáčku a zapózovala nám pred objektívom. „Vôbec sa nehanbí. Máme ešte staršiu dcéru, ktorá má už šestnásť. Toto malé šidlo máme pre radosť. Je miláčikom rodiny,“ prezradila nám Ivana a ďalej sa rozhovorila o staršej dcére, ktorá išla skoro ráno do Púchova pomáhať pri príprave matadoráckeho plesu. Náš rozhovor prerušil odrazu lomoz z chodby. Paľo vyskočil a bežal sa ku dverám pozrieť, či to už náhodou nejde fašiangový sprievod. Vtom sa ozval krik mladej ženy: „Kde je? Ja mu ukážem! Ráno zmizol a chleba vyhodil. Ja ho tak vytrepem...“ nieslo sa do obývačky. Pri pohľade na vyľakaného Adriankinho bratanca Miška sme pochopili, že je to jeho nahnevaná mama. „Asi nezjedol raňajky. Preto je Paľova sestra taká nahnevaná. Kedysi Miško dobre jedával ako naša malá, ale teraz sa pokazil. A ju to hnevá. Asi hodil chleba, čo mal na raňajky do vedra s odpadom...“ dovtípila sa Ivana. Keď Michalova mama vošla dnu, trochu sa zháčila, pozrela na nás a začala vysvetľovať. Nič sme jej nezazlievali, jej hnev sa nám zdal oprávnený. Poučili sme Michala, že ráno sa treba dobre najesť a pobrali sme sa preč. Vedeli sme, že chlapca po našom upozornení raňajky neminú. Keď sme však o chvíľu prechádzali obcou s fašiangovým sprievodom, videli sme ho už stáť za bránkou neďalekého domu.
Minulý týždeň sme výhrou potešili mladú rodinu i dvoch nezbedníkov. Ktovie, možno nabudúce potešíme vás. Aby sa šťastena usmiala aj na vás, potrebujete aktuálne číslo našich novín.