NA MINULOROČNÝ druhý júlový týždeň určite rodina Milana Kašiaka z Prečína nezabudne. Hustý dym a oheň pohltili za niekoľko sekúnd ich drevenicu, v ktorej boli dve deti. Milan a Veroniky netušili, že v dome horí. Gustáv Lieskovský, ktorý šiel nahlásiť požiar na obecný úrad, nazrel dnu. Susedia sa zhodujú, že deti by sa bez jeho pomoci v drevenici udusili.
Nešťastie
Milan Kašiak, ktorého rodinu pripravil oheň o strechu nad hlavou, netušil, čo sa deje. Mal cestovať za prácou do Bratislavy, ale nedocestoval. „Bola som v práci, v obchode. Počula som sirénu, no až po chvíli na mňa od pokladne zakričali. „Horíte!“ Ani neviem, ako som dobehla k chalupe. Bola celá v plameňoch,“ opisuje situáciu manželka Veronika.
Rodina sa nasťahovala do drevenice pred ôsmimi rokmi. „Dovtedy sme sa osemkrát sťahovali so všetkým, aj s nábytkom,“ spomína neradostnú situáciu rodiny Milan. Nezostali ale sami.
Pomôž, kto môžeš
Keď sa začalo s demoláciou strechy, nik by asi nedal Milanovi šancu opraviť chalupu tak skoro. „Niečo zhorelo do tla, niečo iba obhorelo. Hlavne, že nosné hranoly a celé steny zostali zachovalé,“ tvrdila vtedy hlava rodiny. Dodával optimizmus všetkým, od štyroch detí, až po manželku Veroniku.
„Spávali sme u susedy oproti. V noci sa díval spoza žalúzií na zbytky domu. Pršalo a on iba povedal, že ešte aj tie štyri steny, čo nám zostali, sa mu rozmočia,“ spomína manželka. Kontajner na odpad sa zaplnil viackrát, no napokon sa zvyšky zhoreného materiálu dostali z chalupy a dvora preč.
„Ľudia sa zastavili, pomohli finančne i materiálne, ako mohli. Zbierka cez účet síce nevyšla, no hlavný bol fakt, že korunky sa našli. Pomohla nám aj skutočnosť, že chalupa bola poistená. Peniaze sa vybrali napríklad do ofery v Prečíne, zbierku urobil aj pán farár v Domaniži. Starosta Lagíň nám vybavil v Tatrabanke finančný dar, skoro päťdesiattisíc korún, ktoré sme použili na obklad a novú elektroinštaláciu,“ dodáva Veronika. Ľudia nezostali ľahostajní. Každý pomohol, ako vedel, v rámci svojich možností. Niečo podobné môže postihnúť aj ich. Vedia, že v Prečíne nehorelo po prvý raz!
Paradox
Nielen ľudia v obci hovoria, že požiar rodine pomohol. Znie to neuveriteľne a možno paradoxne, ale je to tak. „Na rekonštrukciu podkrovia sme sa chystali asi tri roky, ale nemali sme peniaze. Tie, vďaka dobrým ľuďom, boli. Manžel, spoločne so Stanislavom Blažkom, začali pracovať na rekonštrukcii chalupy. Pomohli tesári pri krove a dokonca klampiar s pomocníkom, ktorí za položenie plechu na celú strechu vzal iba 400 korún a dal nám dve tisícky na prerábky,“ opisuje rekonštrukciu manželka.
Akoby stáli pri rodine anjeli. Keď dochádzali korunky, „našli“ sa ďalšie. Tak sa po nasťahovaní detí mohlo dokončiť aj ich kráľovstvo v podkroví, kde majú spoločnú izbu. Štyri postele, niekoľko skriniek a hračky tvoria prostredie, kde sú najradšej. Otec svoj sľub, aby nastúpili do školy už z prerobeného domu, splnil.
Čo bolo?
„Mama plakala, vyzeralo to hrozne. Kamaráti sa chodievali pozerať a niektorí aj plakali. Každý sa ma pýtal, ako sa to stalo?“ hovorí starší syn Milan. Štvrták pozerá rád akčné filmy, z ktorých si údajne zapamätá najmä rôzne chvaty. „Rád ich používa na súrodencoch. No na druhej strane ho musím pochváliť, pretože ak treba upratať, je prvý,“ tvrdí mama. Mladší Mário toho veľa nenahovorí. Potvrdil to aj na nedávnom zápise do prvého ročníka základnej školy. S rukami vo vreckách nám iba povedal, že má kamarátku Dominiku a v septembri nastúpia spoločne do prvej triedy. Staršia dcéra Veronika by chcela byť kaderníčkou. Jej sa na rozdiel od ostatných súrodencov, v škole po požiari aj posmievali.
Vlastná detská izba
„Nebolo to dobré. Teraz máme vlastnú izbu, v ktorej sme mali na Vianoce aj svoj stromček. Vianoce boli inak super!“ dodáva pomaly slečna, ktorá chodí do siedmej triedy. Najviac si nové priestory vychutnáva Alexandra, ktorá je prváčka a je údajne najlepšou žiačkou v rodine. „Je to otcov miláčik. Čakala ho aj dnes ráno, no ten, bohužiaľ, z Prahy prísť nemohol,“ konštatuje mama.
Čo bude?
Veronika sa mohla opäť zamestnať tam, kde pracovala. „Mám depresie, bojím sa. Nemôžem ich nechať, aby odišli z domu sami. Bojím sa, či všetko povypínali, aby sme opäť nevyhoreli. Viem povedať aj susedke, aby dávala pozor na chalupu, čo keby,“ dodáva Veronika. Červený kohút, ktorý sa vznášal nad chalupou uplynulé leto, zanechal pod sebe tieň strachu, ktorý sa o zrekonštruovanú drevenicu zatiaľ stále obtiera.
Autor: MK