Článok pokračuje pod video reklamou
dialenejšom okolí.
Názov po velikánovi
Keď sa v roku 2006 zišla v Pruskom partia divadelných nadšencov rozhodnutá nazvať novovznikajúce umelecké teleso po Hugolínovi Gavlovičovi, kňazovi a členovi františkánskej rehole pôsobiacej v Pruskom, slovenskom predstaviteľovi didakticko-reflexívnej poézie a autorovi známej Valaské školy mravúv stodoly, nik z prítomných netušil, že popularita súboru porastie takým závratným tempom.
Režisér Andrej
Čas ukázal, že leví podiel má na tom najmä muž, o ktorom sa dnes v divadelných kruhoch hovorí v superlatívoch – Andrej Škvaro, člen ilavskej Malej múzy, absolvent Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, vedúci oddelenia kultúry na Mestskom úrade v Ilave. Rešpekt a potrebné počiatočné sebavedomie získal tento mladý talentovaný elév už v roku 2006 dramatizáciou biblického príbehu Tajomstvo kríža, kde ako režisér debutoval. Rozmlsaný úspechom, ešte v tom istom roku začal s prípravou nového muzikálu, klasickej rozprávky o láske, bohatstve a šťastí – Soľ nad zlato – podľa scenára Jána Domastu.
Odložená premiéra
Po nečakanom, takmer adrenalínovom odsune pôvodne avizovaného termínu premiéry o viac ako jeden mesiac, stovky nedočkavých priaznivcov muzikálového ošiaľu sa napokon dočkali. V poslednú januárovú sobotu, v ilavskom Dome kultúry …
Scéna ako sa patrí
Treba objektívne priznať, že výprava projektu bola s tridsiatkou učinkujúcich na javisku a množstvom techniky a obslužného personálu v zákulisí opäť veľkolepá. Ako to u Škvarovcov už chodí, do najmenších detailov prepracovaný a na mieru ušitý scenár diktoval všetko ostatné. Scénu, choreografiu, rekvizity, svetlo, kostýmy i pódiové efekty. Najmä so scénou sa scénografka Zdenka Cíbiková doslova pohrala. Bola jednoduchá a pôsobivá zároveň, impozantne nasvietená viac ako tromi desiatkami svetelných zdrojov, nesmierne praktická. Poskytla dostatočnú volnosť a potrebný priestor nielen hereckej, ale i pohybovo veľmi zdatnej tanečnej zložke súboru, ktorej nezmazateľnú pečať svojho u-meleckého majstrovstva vtlačila nitrianská choreografka Ha-na Kubíková. Nespomenúť nemožno úžasné kostýmy Justíny Janekovej, pútajúce pozornosť svojou eleganciou a dobovou do-konalosťou. Nemusela by sa za ne hanbiť ani jedna z renomovaných profesionálnych scén
Podmanivé melódie
Hudobného spracovania a celkovej inštrumentálnej realizácie projektu sa viac ako úspešne zhostil Václav Köhler, autor scénickej a filmovej hudby Promotion Volume, ktorému muzikálové spracovanie známej rozprávkovej predlohy očividne sadlo a v tvorivom ponímaní mu nepripravilo žiadne väčšie problémy. Napriek tomu, že pôvodný hudobný námet nepochádzal úplne z jeho autorskej dielne - poskytol ho Produkčný dom FORZA - majstrovským skĺbením hotových melodických prvkov a sviežich motívov vlastnej hudobnej invencie dokázal publikum dokonale osloviť. Výsledný efekt celej kompozície tak divákovi ponúkol nielen množstvo príjemných a podmanivých melódií, ale v konečnom dôsledku i viacero chytľavých refrénov, rezonujúcich v jeho ušiach ešte dlho po odchode z divadelnej sály.
Perfektné výkony
Prekvapivo presvedčivé boli herecké a spevácke výkony. O to viac, že sa spievalo naživo, s použitím portov, bez akéhokoľvek náznaku plného, či čiastočného plejbeku. Zásluhu mal na tom najmä muž sediaci za zvukovým mixážnym pultom, hlasový pedagóg Eduard Štencl, ktorý v rámci hlasovej prípravy odviedol kus záslužnej a neoce-niteľnej práce. Žiarivým dôka-zom jeho odborných kvalít môže byť napríklad dlhoročná členka ilavského Divadla pod vežou, Jana Hejsarová, ktorá svoje muzikálové party zvládla priam bravúrne, s profesionálnou istotou a bez najmenšieho zakolísania. To isté možno konštatovať aj o oboch hlavných protagonistoch projektu, absolventoch Základnej umeleckej školy v Ilave, Dagmar Mišíkovej a Lukášovi Behanovi, ktorí svojimi čírymi školenými hlasmi dokázali vyburcovať k výborným výkonom aj všetkých ostatných ...
Zaslúžené ovocie
Je potešiteľné, že záverečný búrlivý a neutíchajúci standingovation, ktorý sa v sále po doznení posledných hudobných partitúr opäť rozpútal, fascinoval nielen svojou intenzitou, ale predovšetkým spontánnosťou prejavu vďačného publika. Nechýbali slzy dojatia, kytice kvetov, ani slová uznania kompenzujúce divadelníkom viac ako trinásťmesačnú tvrdú drinu, prinášajúcu po prvý raz svoje zaslúžené ovocie.
Hriešna myšlienka
Počas dlhej, neodmysliteľnej ďakovačky, unesený emóciami, ako mnohí ďalší, ani ja som sa na okamih nedokázal ubrániť vábnej predstave domácej profesionálnej scény. Samozrejme, tej ilavskej, so všetkými jej radosťami, starosťami i svetskou slávou. Predstave hriešnej a odvážnej, celkom určite však nie nereálnej, pretože tvorivý potenciál, ktorý životaschopný a talentovaný kolektív mladých ľudí v posledný januárový víkend v ilavskom Dome kultúry ukázal, divadelných fajnšmekrov k vytváraniu podobných predstáv oprávňuje. Aj napriek tomu, že od fikcie k realite je vždy poriadne ďaleko. Nikdy však nehovor nikdy môže platiť aj v tomto prípade. O tom však členovia regionálneho divadelného súboru HUGO celkom určite vedia svoje! Bolo to krásne, priatelia! Bravissimo!
