opil na plaveckom kurze v Púchove.
Inštruktorka mala v apríli 2006 dohliadať na žiakov z novodubnickej základnej školy, v čase topenia Adama sa podľa obžaloby rozprávala s kolegami. Monika B. uviedla, že je nevinná. Za prečin usmrtenia jej hrozí dva až päť rokov väzenia. „Podľa mňa to bola nešťastná náhoda,“ povedala na súde kolegyňa obžalovanej. Podľa jej výpovede vôbec nebolo badať, že by sa Adam topil. Navyše záchranke trvalo vraj dlho, kým dorazila, pretože mala byť na výjazde niekde inde. Uznala, že keby chlapec patril do jej skupiny, sedela by na lavici obžalovaných ona.
Prezident Vodnej záchrannej služby Slovenského Červeného kríža Igor Baran, ktorý k celkovému priebehu výcviku predložil v prípravnom konaní stanovisko, na súde potvrdil, že na bezpečnosť detí má dozerať plavčík, ktorého najíma zriaďovateľ plavárne. Ten sa však v čase topenia žiaka nachádzal v strojovni, pretože to mal byť „muž na všetko“. Aj sudca sa čudoval, že plavčík nenesie spoluzodpovednosť na úmrtí chlapca. Baran ako chybu vidí aj to, že Adam mal na sebe potápačské okuliare, ktoré bývajú väčšinou prevádzkovým poriadkom zakázané. Aj za to podľa Barana niesol zodpovednosť plavčík. „Podľa mňa mal byť na mieste plavčík, či aj na lavici obžalovaných, to je na uvážení súdu,“ uviedol Baran.
Podľa súdu treba ešte vypočuť plavčíka a ďalších svedkov, medzi nimi aj deti z kurzu. Adam mal podľa obžaloby nasadené potápačské okuliare a ponáral sa v hlbšej vode. Pod vodou ostal veľmi dlho a utopil sa. Podľa znaleckého posudku musel byť chlapec najmenej tri až päť minút bez kyslíka. Napriek tomu, že Adamovi poskytli predlekársku a následne odbornú lekársku pomoc, o týždeň v banskobystrickej nemocnici zomrel.