Otvárací ceremoniál atlantskej olympiády Daniela preplakala

Už keď sa 15. marca 1979 narodila manželom Hornakovcom v Piešťanoch tretia dcéra, bolo rozhodnuté, že Daniela sa stane plavkyňou. Plávanie bola totiž „baráková“ špecialita. V susednom vchode bývala rodina Moravcová a mama jednej z legiend svetového plávania Martiny bola plaveckou trénerkou. „Z nášho paneláku sa plávaniu venovali hádam dve tretiny detí. Mojou prvou a určite najlepšou trénerkou, akú som poznala, bola Věra Čamborová. Všetci sme ju ale volali teta a každému z nás dala do života veľmi veľa,“ rozhovorila sa Daniela. Neskoršia hviezdička slovenského plávania sa začala svojmu športu venovať v siedmich rokoch a odborníci nemohli prehliadnuť jej nevšedný plavecký talent.
Na súťažné plávanie si však musela ešte tri rôčky počkať. „Teta Čamborová trénovala aj Martinu Moravcovú, ktorá je o tri roky staršia ako ja a brávali ma na všetky sústredenia a preteky. Bola som v partii najmladšia, všetko som si odkrútila, no zároveň som sa aj veľmi veľa naučila. Plávanie pre mňa bolo všetkým, podriadila som mu každú chvíľu svojho života. Keď sa tak za tou dobou ohliadnem, uvedomujem si, že som vlastne nemala žiadne detstvo, nepoznala som školské výlety, lyžiarske zájazdy a vlastne nič z toho, čím žili moji rovesníci,“ spomína na detstvo Daniela.
Slováci museli vyčnievať...
Ako trinásťročná sa po prvýkrát prebojovala do československej juniorskej plaveckej reprezentácie, čo nebolo to v tej dobe nič jednoduché. Slováci dostávali vo všetkých športoch „federálne“ zauchá a kto spod Tatier sa chcel vtesnať do reprezentácie, musel naozaj vyčnievať. Napokon, v tridsaťčlennej reprezentácii boli len traja Slováci a Daniela bola jediným dievčaťom... Už pri svojej medzinárodnej reprezentačnej premiére získala bronz na 100 metrov kraul a v roku 1992 absolvovala svoje prvé maj-strovstvá Európy juniorov. V tureckom Istanbule si v konkurencii s o rok staršími plavkyňami vybojovala výborné ôs-me miesto v polohovke. Jej chvíľa prišla už o rok neskôr a v Pardubiciach si medzi juniorkami doplávala po bronz.
S „tetou“ odišla aj pohoda
Po bronzovom úspechu z Európy skončila s trénovaním Věra Čamborová, čo malo na rozvíjajúci sa talent tragické dôsledky. „Teta Čamborová mi bola všetkým, len veľmi ťažko som sa dokázala zmieriť s jej neprítomnosťou. Nebola som ako Martina, ktorá sa dokázala pripravovať a súťažiť aj individuálne. Ja som musela mať za sebou niekoho, kto mi poradil, povzbudil i pokáral. Takým človekom bola „teta“a nikto iný to po nej už nedokázal,“ nepripúšťa „tete“ konkurenciu. V Piešťanoch to začalo ísť s vrcholovým plávaním dolu vodou, ráno o šiestej sa síce plávalo, no popoludňajšie tréningy musela Daniela absolvovať v Trnave u vtedajšieho reprezentačného trénera Hlavatého. Zúčastnila sa ešte troch majstrovstiev Európy medzi dospelými. Na medailu nesiahla, no mala pred sebou jednu obrovskú výzvu – Olympijské hry v Atlante... „Prechod do Trnavy bol strašný. V lete to ešte šlo, no v zime som veľmi trpela. V snehu, vetre a mraze som čakávala na autobusových zastávkach a slzy mi primŕzali ku lícam. Len atlantská olym-piáda a prehováranie rodičov ma napokon pri plávaní udržali.
Z kamaráta priateľ a manžel...
S Považskobystričanom Ferom Zahradníkom sa Daniela poznala už dlho. Bodaj by nie, Fero bol v osemdesiatych rokoch jedným z najlepších európskych motýlkárov a rovnako mal namierené do Atlanty. Do slovenskej reprezentácie sa po emigrácii v roku 1989 vrátil hneď, ako sa u nás uvoľnili boľševické opraty. Reprezentačné kamarátstvo prerástlo na ME vo Viedni v „nereprezentačné“ priateľstvo a začali problémy. Trénerovi Hlavatému nový vzťah prekážal viac, ako by sa od profesionála čakalo a začali sa diať čudné veci. Ferovi po záhadnom pozitívnom dopingovom náleze dala Slovenská plavecká federácia stop na štyri roky (svetová len na dva!!!), takže s Atlantou sa mohol rozlúčiť. Danke napokon rovnako ušla olympijská miestenka, a tak nastal čas „zmeniť lokál“. „Neúčasť na olympiáde som znášala ťažko. Pamätám si, že celý otvárací ceremoniál som preplakala pred televízorom. Bola som psychicky na dne, nedokázala som zniesť praktiky despotického trénera, a tak som bola na rázcestí. Rozhodovala som sa medzi Amerikou a Nemeckom, vyhral hlas srdca, a tak som sa vybrala za Ferom do Kolína,“ hovorí Daniela.
Stala sa ešte majsterkou Nemecka a absolvovala ME v krátkom bazéne vo Švédsku. Po nich a po zdravotných problémoch dala plaveckej kariére zbohom. V roku 1998 sa z priateľov stali manželia a tri dni pred Vianocami toho istého roku priviedla Daniela na svet dcérku Sophie. To už mladomanželia bývali v Hamburgu, kde Fero pracoval v banke a Daniela sa starala o ratolesť. Daniela okrem toho ešte trénovala deti, Fero dospelých.
Zvíťazilo volanie domova
Po krátkej manželskej kríze, ktorú strávila Daniela doma v Piešťanoch, našli dvaja plaveckí búrliváci opäť cestu ku sebe a v roku 2001 sa vrátila do Kolína. O rok v novembri sa Daniele narodil Maxim. „I keď v Nemecku sa dá na živobytie slušne zarobiť, nikdy som si tam nezvykla. A viem, že ani Fero nie. Predvlani som sa z Nemecka vrátila sem, do Považskej Bystrice a prehováram aj Fera, nech už príde domov. Chodí domov prakticky dvakrát za mesiac, no doma je doma. Asi po dvoch rokoch som bola nedávno za ním a utvrdila som sa v tom, že som urobila správne, keď som sa vrátila na Slovensko,“ pochvaľuje si Daniela. Tu pôsobila v už spomínanej televízii, pracovala pre zahraničnú spoločnosť a venuje sa plávaniu. „Trošku pomáham inštruktorom plávania a nedávno som dokonca začala trénovať seba. Na preteky zatiaľ nemyslím, to musím mať natrénované oveľa viac. Sophie prvýkrát plávala, keď mala dva mesiace a Maxim sa rovnako cíti vo vode výborne. Obaja sú vychovávaní na chlóre,“ dodáva žartom spokojná mamina.
Nuž, genofond dvoch výborných plavcov predurčuje obom deťom plavecký talent. Otázkou je, do akej miery sa dá v našich podmienkach rozvinúť. Na plávanie treba totiž nielen bazén a chuť, no i odborné vedenie a sebazaprenie. Bez neho by to Daniela Zahradníkova nedotiahla až k európskemu kovu.
MILAN PODMANÍK