Kniha o pavučine intríg

Čitateľ pri jej príbehu nadobúda pocit, že postavy či osoby sú ozajstnými živými ľuďmi, ženami a mužmi, ktorých môžete stretnúť hocikde na ulici, v ktoromkoľvek meste, kdekoľvek na svete. A takíto živí ľudia sa pohybujú aj v románe Pavučina. Viac prezradila autorka románu.
Celkom na úvod najbežnejšia otázka, akú autori kníh dostávajú. Odkiaľ ste čerpali námet?
– Prvý podnet na napísanie Pavučiny sa vyplavil zo spomienok. Pred pár rokmi mi ktosi pri nejakej spoločenskej príležitosti predstavil muža, úspešného a majetného, o ktorom som sa dozvedela, že má dvoch už dospelých, temer rovnako starých synov, každého od inej ženy. K jednému sa hrdo hlásil ako otec a manžel jeho matky, druhý žil v ústraní. Smola. Jednému sa dostalo všetko, čo môže poskytnúť bohatá rodina dieťaťu, druhý žil v skromných podmienkach, bez rodinného zázemia. Videlo sa mi to surové a nespravodlivé. Obaja synovia sa vydarili, získali vysokoškolské vzdelanie a život na jednej i druhej strane bežal ďalej...
Takže je to skutočný príbeh?
– Nie, iba inšpirácia skutočným príbehom, ostatné je fikcia. Premýšľala som v rovine „keby“. Akým spôsobom by sa mohol v podstate odvrhnutý syn odplatiť otcovi za jeho nezáujem a navyše zo situácie pre seba niečo vyťažiť. Inkognito sa zamestná v jeho firme a vyinkasuje si, čo mu patrí. Je predsa tiež jeho krv. Keďže ženská duša je mi čitateľnejšia ako mužská, v príbehu Pavučina sa zrodila namiesto zabudnutého syna, dcéra, ktorá sa rozhodla takýmto spôsobom „odškodniť“.
Odplata. U ľudí nič výnimočné. Domnievate sa aj vy osobne, že to je spôsob riešenia neľahkých životných situácii? Obrazne povedané: oko za oko, zub za zub?
– V „civilizovanej“ spoločnosti sa od takéhoto barbarstva usilujeme upustiť, napriek tomu sa stáva, že keď ide do tuhého, poškodená strana vplyvom silných emócií trvá na podobnom oko za dve oči. Som presvedčená, že odplata ako akt horúcej hlavy k ničomu nevedie. Zlo spôsobí ďalšie zlo a sme v tom až po uši. Mne sa pozdáva viac pôvodne hebrejský odkaz, ktorý znie oko pod okom, zub pod zubom. Čiže tvoje oko je rovnako vzácne ako oko iného človeka. Ak by sme mysleli na to ešte predtým, než niekomu vedome ublížime, o jeden problém rozdrobený na milióny konfliktov by bolo na svete menej. Utópia? Isteže... Ale pre mňa, idealistku, príjemná.
Autor knihy sa zvyčajne usiluje svojím dielom tlmočiť čitateľovi isté posolstvo. Aké je to vaše?
– Možno tuctové, ale vychádza mi to tak, že dobré vzťahy môžu fungovať v každej rodine a nezávisí to od hmotného bohatstva alebo skromnejších pomerov. Ak všetci vedia, že sú svoji, v šťastí i v nešťastí, vyjde im to.
Komu je román Pavučina určený? Mysleli ste na konkrétneho čitateľa?
– Ak môže byť konkrétnym čitateľom človek konkrétneho pohlavia, teda ženského, tak v prvom rade na neho. Teda na ňu. Na skvelo zabezpečené ženy, ktorým prischlo označenie zelené vdovy, na dcéry z dobre situovaných rodín, ktorým otec s tučnými kontami nedokáže kúpiť lásku, po ktorej túžia, na mladé ženy popolušky, ktoré sa napriek nie najšťastnejším okolnostiam vedia presadiť svojou húževnatosťou i na ženy, ktoré v jednoduchom živote našli zmysel. Na mužského čitateľa som sa zatiaľ neodvážila pomyslieť. Poznám iba jedného. Môjho manžela. Ten si Pavučinu prečítal povinne, ale nie z donútenia.
Je známe, že ste sa doteraz venovali predovšetkým detskej tvorbe. Čo spôsobilo rozhodnutie písať pre dospelých?
– Písať pre deti ma obohacuje. Pri nich hneď viete, na čom ste. Povedia to jasne a otvorene. Je to dobrá škola. Takže usilovne som trénovala s malými a potom som si po rokoch trúfla aj na ich mamičky a odhodlala sa spracovať niečo zo svojej životnej usadeniny. A teraz si pripadám ako korytnačka. Aj tá sa pohne vpred až vtedy, keď vystrčí hlavu z panciera.
MÁRIA LEŠKOVÁ