Babeta, traktor, stíhačka
„Babety, skútre, traktory, autá – to všetko som si do štrnástich rokov ako dedinský chalan vyskúšal, takže ostávalo už iba pilotovať lietadlo a kozmickú loď...“ zasmeje sa pri otázke, čo ho motivovalo stať sa letcom brigádny generál Milan Čelko, národný vojenský predstaviteľ Slovenskej republiky pri hlavnom veliteľstve NATO (SHAPE) v belgickom Monse. Áno, o letectve sníval, veď po Základnej škole v Domaniži sa hneď ako 15-ročný vo Vojenskom gymnáziu v Banskej Bystrici pridal k nadšencom okolo vetroňov.
Spomenie aj to, že život na dedine v rodine robotníka s piatimi deťmi v šesťdesiatych rokoch minulého storočia nebol najľahší. Dodáva, že aj preto časť detstva prežil v neďalekých Malých Ledniciach u starej mamy, no do rodného Prečína sa vracia veľmi rád. Pokiaľ je na Slovensku, je to azda každý druhý víkend. Napokon – veď z tejto obce pochádza aj jeho manželka Irena, rodená Gajdošíková. V Prečíne žije aj jeho brat Martin. „Pred odchodom do SHAPE som poveril druhého brata Václava dôležitou úlohou. Musí sa postarať o moje bzučiace rodiny,“ usmeje sa brigádny generál Čelko, vo voľnom čase včelár. Veď, nebude to prvý raz, čo jeho včeličky budú musieť vydržať aj bez neho...
Blaník, Delfín, MiG
Legendárne vetrone Blaník ako 17-ročný vymenil za riadiaci knipel motorových trénerov. Po absolvovaní Vysokej vojenskej leteckej školy v Košiciach „osedlal“ cvičné prúdové L-29 Delfín a L-39 Albatros. „Podstatnú časť kariéry letca som strávil s lietadlom MiG-21, a to takmer vo všetkých jeho verziách,“ hovorí muž, ktorý ako letec slúžil v Mošnove pri Ostrave, v Brne, na Sliači a vo Zvolene. Od roku 1998 do roku 2000 pôsobil ako štábny dôstojník bunky Partnerstva za mier pri veliteľstve Allied Forces North West vo Veľkej Británii. Potom prišiel pracovať na veliteľstvo vzdušných síl do Zvolena. „Sťahovali sme sa štyrikrát. Tretinu zo svojej 26-ročnej vojenskej kariéry som nebýval tam, kde som pracoval. No a ešte treba zarátať aj dve menšie sťahovania vždy na jeden rok, keď som študoval v USA,“ vyratúva svoje vojenské „kočovanie“. Jedným dychom však konštatuje, že má skvelé rodinné zázemie a s manželkou žije 25 rokov. Dodáva: „Šťastne.“ Majú dvoch synov, 24 a 19-ročného.
Keď sa ho spýtame na jeho najdôležitejšie vojenské cvičenie, hovorí, že ich bolo veľa, ale na prvé miesto by predsa len dal COOPERATIVE BANNERS 1997 v Nórsku. „Bolo to prvé cvičenie NATO, na ktorom sme sa aktívne zúčastňovali – sedem rokov pred vstupom do aliancie. Prí-prava trvala takmer rok. Jej intenzita bola obrovská. Na začiatku piloti nevedeli dobre po anglicky, nemali sme elektroniku kompatibilnú s NATO, neovládali sme západné pravidlá a postupy lietania. Nakoniec to dopadlo perfektne. Úspešne sme lietali dva týždne a po návrate sme boli nominovaní na ocenenie Vojenský čin roka.“ V tom čase podplukovník Čelko síce lietal na skvelej stíhačke MiG 29, ale v nórskom Stavangeri vďaka perfektnej znalosti angličtiny zabezpečoval koordináciu s hlavným štábom cvičenia.
Tímový hráč
Pred odchodom do SHAPE pôsobil na štábe požiadaviek a dlhodobého plánovania generálneho štábu. „Naplánovali sme rozvoj ozbrojených síl do roku 2015 po vstupe do NATO a EÚ a začali plánovať ďalšie ciele a postupy do roku 2020.“
Spomenie, že zo škôl bola pre neho najdôležitejšia prvá, spojená s lietaním - Vysoká vojenská letecká škola v Košiciach. No a potom posledná - Národná univerzita obrany, Priemyslová fakulta ozbrojených síl vo Washingtone. Pre jeho kariéru bola dôležitá aj znalosť angličtiny. Učil sa ju už pred rokom 1989, potom si platil súkromné hodiny u rodenej Austrálčanky. Aj preto už v prvej polovici deväťdesiatych rokov mohol vycestovať na štúdium veliteľsko-štábnej leteckej akadémie v americkej Alabame.
„Práca s ľuďmi a vzájomná ústretovosť sú pre úspech to najdôležitejšie. Vždy a všade všetko závisí od pripravenosti a zladenosti ľudí,“ zdôrazňuje Čelko. Aj sám seba vníma skôr v pozícii tímového hráča, než individualistického či autokratického vodcu. Ani táto životná filozofia mu však nebráni, aby viac ako polovicu vojenskej služby vykonával veliteľské funkcie. Menšiu časť kariéry pôsobil v štá- boch. „Moja funkcia, ktorá doslovne znie - vedúci úradu národného vojenského predstaviteľa pri hlavnom operačnom veliteľstve NATO, spočíva najmä v tom, že zabezpečujem prenos informácií z NATO do ozbrojených síl SR a opačne. Mojou povinnosťou je presadzovať požiadavky nášho náčelníka generálneho štábu vo veliteľstve SHAPE a smerom k ostatným štátom NATO,“ prezentuje svoju súčasnú pozíciu. „Zároveň som nadriadený všetkým dôstojníkom vyslaným na službu do mierových veliteľstiev NATO. Riešim ich požiadavky a administratívne zabezpečenie,“ spomenie časť svojich vojenskych povinností pokojným hlasom muž, ktorý podľa svojich vlastných slov nevie pracovať na pol plynu.
Sauna v kabíne
A ešte jedna otázka. Zažil Milan Čelko ako pilot aj moment, keď mu naskočila „husia koža“?
„Našťastie, nemusel som sa nikdy katapultovať a počas mojej kariéry bolo lietadlo po pristátí vždy letuschopné. Ale ak chcete, spomeniem jednu kurióznu situáciu na MiG-21. Zasekla sa mi klimatizácia na polohe „teplý“. To znamenalo, že som mal v kabíne o niekoľko desiatok sekúnd teplotu cez 100 stupňov a ešte stúpala. Až vtedy som prišiel na to, prečo nám v škole hovorili, že na každý let máme používať rukavice. Kovové súčasti sa nedali chytiť. Nuž – pristáť sa mi podarilo, ale spotený som bol viac ako dosť...“
Prečínsky rodák sa pousmeje, a pridá ešte historku z podobného cesta, no z detstva: „Aj tak som asi zažil ešte väčšie nebezpečenstvo, keď som ako školopovinný chalan spadol na požičanom skútri. Alebo keď ma v Malých Ledniciach pri det-ských dobrodružstvách s chalanmi privalili vráta z humna. To som si myslel, že sa spod nich nikdy nevyhrabem...“ dodá s úsmevom Milan Čelko, ktorý to dotiahol až ku generálskym hviezdam.
⋌PAVOL VITKO