Začalo to súťažou európskeho formátu s názvom „Together in Diversity“, do ktorej sa zapojil aj tím gymnázia z Považskej Bystrice. Naša práca s názvom EUREKA u poroty uspela, a tak sme ako jediní zo Slovenska dostali pozvánku na vyhodnotenie súťaže do Bruselu. Nadšenie bolo obrovské, trošku aj kvôli ceste lietadlom, ktorá nám bola organizátorom súťaže sľúbená, ale napokon z technických príčin nesplnená. Nič sa nedialo, zvládli sme už aj iné cesty, takže sme na autobus zvyknutí. Ten náš s maďarskými študentami, ktorí sa tiež zúčastnili súťaže, po niekoľkohodinovom meškaní pristavil 20. marca pred gymnáziom. Vyrútila sa z neho partička dievčat, ktoré si to namierili priamo na záchod do hlavnej budovy. Škoda, že sme im po ich návrate nerozumeli.
Ideme do Belgicka
Autobus so zmiešanou maďarsko – slovenskou posádkou vyrazil z Považskej okolo piatej poobede. Prvý problém nastal, keď náš šofér za Trenčínom odbočil na Hrozenkov ignorujúc naše varovania, že v Česku je hromadná "búračka", a že to tam vyzerá na celú noc strávenú kdesi v zápche. Nakoniec sa asi na piatykrát nechal presvedčiť, a tak sme to našťastie tesne za hranicami otočili, ale hodinový sklz nás neminul. Cesta sa potom niesla už len v duchu gitary a našich hĺbavých rozhovorov s prof. Posluchovou a prof. Jančovou, ktoré ako pedagogický dozor patrili tiež do tímu.
Návšteva Bruselu
Do metropoly Belgicka sme dorazili na Veľký piatok na obed. Po nejakých kľučkách s autobusom v meste sme našli nám priradený hostel Van Gogh. Prvý dojem bol celkom pozitívny, ale keď nás potom previedli cez ulicu a hnali na 4. poschodie, nálada trochu klesla. Izby pripomínali tie z Prison Breaku, ale na "gympli" predsa nie sme rozmaznaní, tak nám to absolútne vyhovovalo. Zoznámili sme sa s našou delegátkou Kadime Belja, na ktorú sme sa spoliehali, že nám pomôže s orientá- ciou v meste, ale tá to vyriešila trošku inak. S úsmevom na tvári nám "šupla" mapu mesta a metra do rúk, že „tadeto si môžeme ísť pozrieť cikajúceho chlapca“. Našťastie máme orientačný talent, a tak sme sa s pomocou dedukcie, intuície a jazykových zručností k tomu chlapcovi naozaj dostali. Kto čakal, že sa s ním odfotí napríklad s rukou okolo pliec, bol asi dosť sklamaný. Socha vysoká asi 30 centimetrov na nás cikala z múrika, ktorý bol asi 2 metre nad zemou a obkolesený plotom.
Spravili sme pár záberov a vrátili sa trochu prekvapení naspäť na metro, kde sme z mapy lúštili, ako sa dostať k Atomiu. Smer bol teda zastávka Heizel – po našom „hajzel“. Skoro na konečnej sme vystúpili a vybrali sa k Atomiu. Bola som veľmi prekvapená, že je také veľké. Kúpili sme lístky, odstáli rad na výťah a vyviezli sme sa do najvyššej gule. Tam sme to obehli dookola, pokochali sa výhľadom, ale, bohužiaľ, okrem reštaurácie tam nič iné „k mání“ nebolo. Tak sme výťahom zbehli naspäť na prízemie a odtiaľ eskalátorom do jednotlivých gulí. Expozície v samostatných častiach Atomia mi pripomínali novú kolekciu Ikey tak v 70. rokoch.
Kúsok od Atomia sme navštívili „Mini Europe“, teda zmenšeniny známych európskych stavieb. Počasie nám príliš neprialo, lebo ako sme vstúpili do komplexu, začalo nepríjemne pršať a objektívy na "foťákoch" sme mohli čistiť a čistiť. Najlepšia na tom všetkom bola monštruózna kačica v Kodani – alebo inak obyčajná kačka, ktorá sa prechádzala po uliciach v zmenšenej Kodani. Pri každej z budov ste mohli stlačiť gombík, ktorý spustil hymnu príslušnej krajiny. Naše Slovensko reprezentoval modrý kostolík v Bratislave, z čoho som bola dosť prekvapená, lebo myslím, že máme aj známejšie stavby. Potom sme so škvŕkajúcimi žalúdkami zakotvili v reštaurácii a odtiaľ už späť do hostelu. Večer nás nečakal žiadny extra program, ale myslím, že ani nemusel, lebo hneď, ako sme si pozreli, čo nové Fero za celý deň nafotil, sme padli unavení do postelí.
Výborná čokoláda
Na ďalší deň ráno nás, našťastie, čakali raňajky, lebo rezne od maminky sa postupne míňali. Hneď po jedle sme opäť nasadli na metro a zo zastávky na Botanique cez Wet kunst (alebo „Mokrého Kunsta“ ako sme to zvykli nazývať) dorazili do centra. Na námestí známom svojimi kvetinovými výzdobami, ktoré sme očividne premeškali, sme si dali rozchod. Skupinka, do ktorej som sa dostala ja, sa rozhodla ísť nakupovať. Ešte predtým sme s Naďou a Martinom navštívili múzeum belgickej čokolády, a veru, tí, čo tam s nami nešli, mali čo ľutovať. Podľa ochutnávok musím uznať, že belgická čokoláda je naozaj úžasná. Veď aj preto prvý obchod, ktorý sme navštívili, bol práve ten s čokoládou a skoro všetci niesli domov aspoň kúsok ochutnať. Zuzka Melišíková dostala dokonca aj províziu vo forme čokolády za množstvo nových zákazníkov. Potom sme ešte obehli pár obchodov, nazreli aj do kostola a skončili pri kebabe.
Vyhodnotenie súťaže
Po príchode do hostelu sa začala príprava na popoludňajší program. Vyhodnotenie súťaže „Together in Diversity“, prehliadka múzea a následná „European party“. Nahodení a vyvoňaní sme sa odviezli na druhú stranu – smerom ku kanálu. Pri východe z metra nás však čakalo opäť nepríjemné prekvapenie v podobe dažďa. A tak sme celé tie 2 alebo 3 kilometre smerom k múzeu šlapali mokrí, dáždnik-nedáždnik (ale stále sme na tom boli lepšie ako niektoré zahraničné študentky, ktoré nahodili minisukne a semišové sandálky na opätkoch). Vytúžený cieľ, kde sme dúfali, že sa aspoň trochu ohrejeme, predstavovala obrovská budova (podľa mňa pôvodne väzenie), ktorá slúžila ako múzeum. Vo vestibule sa zhromažďovali študenti z rôznych európskych krajín, ktorí, ako aj my, mali z toho dažďa kyslý výraz na tvári. Keď konečne dorazili aj študenti z Cypru, začalo sa hromadné fotenie. Po ňom nasledovala „recepcia“, na ktorú sme sa celkom tešili, lebo sme si predstavovali teplú miestnosť s kopou jedla. Veľmi sme sa mýlili. Všetkých nás natlačili do miestnosti v podzemí, ktorá mi trochu pripomínala pivnicu alebo skôr nejaký vínny sklad a namiesto jedla nás čakali plastové misky plné gumových medvedíkov, čerešničiek alebo červíkov. Boli sme z toho natoľko šokovaní, že sme začali skákať na hudbu, ktorú tam púšťal DJ. Samozrejme, ako jediní, a asi preto si nás aj fotili. Nasledovalo vyhodnotenie súťaže. Vyhrali Taliani, čo nás veľmi nepotešilo, lebo bývali o poschodie nižšie ako my, čo znamenalo, že sa nevyspíme. Program pokračoval prehliadkou expozície s témou studenej vojny a vývoja Európskej únie, ktorá sa nachádzala v podzemí. Ale naozaj, stála za to. V lepšom múzeu som ešte nebola. Upútali ma vystavené modely rakiet ZSSR a USA, trup lietadla, obrovské plátna s prezentáciou fotiek za uplynulých 50 rokov a rôzne iné exponáty. Jednoducho, bolo to naozaj na úrovni. Pri východe z múzea sme už počuli skladby Boba Sinclara, čo znamenalo, že párty začala. Okolo deviatej sme sa rozdelili na dve skupiny – jedni, ktorí s prof. Jančovou odišli späť na ubytovňu a druhí, ktorí sa tam ostali s prof. Posluchovou zabávať. A myslím, že sme neoľutovali. Vybláznili sme sa do úmoru, niektorí sa stihli aj socializovať, ale, bohužiaľ, čas bol neúprosný, tak sme to tam o jedenástej zbalili a šli sa vyspať aj my.
Návrat domov
Na ďalší deň ráno sme zbalení a naraňajkovaní (podarilo sa mi natrieť vianočku do farieb Belgicka za pomoci džemov a nutely) nastúpili opäť do autobusu k našim maďarským spolucestujúcim a opustili Brusel. Cesta späť bola viac o spaní ako o rozprávaní, aj keď niektorým sa podarilo nadviazať kontakt s Maďarkami, tak sme aj trošku „speakovali“.
Domov sme dorazili v noci z nedele na Veľkonočný pondelok unavení z cesty, takže zo šibačky toho veľa nebolo, čo nám, dievčatám, až tak veľmi nevadilo. Oveľa lepší pocit som mala z toho, že som navštívila ďalšiu z metropol Európy, a dúfam, že sa budú konať ešte aj iné súťaže podobného charakteru, aby o nás, gymnazistoch z Považskej Bystrice, vedeli vo všetkých európskych štátoch.
KRISTÍNA HAMÁROVÁ
