V čom je špecifická práca vojnového spravodajcu? Čo všetko okrem veľkej dávky odvahy potrebuje takýto novinár mať?
- Šťastie! Zdravý úsudok a rozvahu. Jeden zo skúsenejších vojnových novinárov mi raz povedal, že odvážnych a nerozvážnych sú plné cintoríny. Dal mi radu, aby som vždy zvážil, či samotný záber alebo príbeh stojí za to riziko. Ja som podľa toho vždy konal a oplatilo sa. Netvrdím však, že rozvážni novinári s dobrým úsudkom nezomierajú. Jednoducho, riziko tam je vždy prítomné a vylúčiť sa, pochopiteľne, nedá. Slávni vojnoví novinári, ako sú Nachtway alebo Abbas, dokázali, že toto zamestnanie sa dá „prežiť“. Aj keď sa mi zdá, že situácia sa v posledných rokoch zmenila a novinári sa stali vyhľadávaným terčom. Špecifiká práce sú v jej riziku a nepredvídateľnosti. Možete sa spoľahnúť iba na seba a priateľov. Všetko, čo v civilnom živote funguje, vo vojnovej zóne jednoducho nenájdete.
Ako sa spätne pozeráte na obdobie, keď ste pôsobili ako vojnový reportér? Do akej miery táto práca ovplyvnila vaše ďalšie životné smerovanie?
- Nemyslím si, že táto práca ovplyvnila moje životné smerovanie, skôr zmenila môj postoj k životu. Zmenil sa mi rebríček hodnôt. Veci, ktoré som považoval predtým za dôležité, sa neskôr ukázali ako malichernosti. Tiež ma to utvrdilo v poznaní, aké som mal šťastie, že som sa narodil a vyrastal v prepychu na Slovensku, bez toho, aby som sa musel obávať o svoj život alebo životy mojich najbližších. Možno to znie ako fráza, ale je to tak. Vidieť následky konfliktov v Afganistane, Iraku alebo v bývalom belgickom Kongu, z vás spravia srdcom pacifistu.
Sú udalosti, ktoré sa vám aj po rokoch vynárajú v živej pamäti? Ktoré najviac?
- Spomienok je veľa a stále sú živé. Často spomínam na Afganistan, ale napríklad aj na Kongo alebo Libériu. K Iraku sa vraciam najmä pri diskusiách o chybách americkej administratívy v prvých mesiacoch po obsadení krajiny. Tesne po vojne sme mohli ako cudzinci slobodne cestovať po krajine a v roku 2005 som už nevystrčil ani nos z vojenskej kolóny alebo základne.
V knihe spomínate, že ste si na základe niektorých situácií vytvorili vlastnú stupnicu strachu...
- V tom príbehu z Afganistanu skôr priznávam, že nastali situácie, pri ktorých som si myslel, že viac sa báť už nemôžem a mýlil som sa. Dôležité je nepanikáriť a zachovať pokoj. Tiež je zvláštne skúmať, aké situácie vo vás vyvolajú pocit strachu. Napríklad, keď na nás raz v Afganistane počas cesty autom v horách vystrelil ozbrojenec, ktorému sme odmietli zastaviť, nebol čas na strach a za najbližšou zákrutou už bolo veselo. V iných situáciách sa strach dokáže stupňovať a je zaujímavé sledovať, koľko toho človek znesie. Pochopiteľne, niekedy vám negatívne pomôže aj vaša predstavivosť.
Nevyhli ste sa ani téme médií a ich schopnosti manipulovať realitou. Napísali ste doslova, že „zachytiť skutočnosť úplne objektívne je prakticky nemožné...“ Znamená, to, že divák nedostáva z miest vojnových konfliktov objektívne informácie?
- Dostáva a mal by dostávať vyvážené informácie, ale tie sú vždy sčasti ovplyvnené osobou novinára. Tu ide o stupeň objektivity, akú človek môže dosiahnuť. Nezabúdajte, že novinár vidí iba výrez konfliktu, a to môže ovplyniť jeho názor. Uvediem príklad . Vojenská operácia môže mať celkovo veľký úspech s minimálnymi stratami na ľudských životoch, ale vy ste na konkrétnom mieste a vidíte zničené civilné domy, ktoré omylom zasiahli bomby s desiatkami mŕtvych. Jednoducho nemáte prehľad o celkovej situácii a ľudské príbehy, ktoré vidíte na vlastné oči, vás ovplyvňujú, tomu sa nedá vyhnúť. Ako novinár by ste sa mali snažiť nedať sa vtiahnuť do konfliktu, ale to je nesmierne ťažké. Niektorí reportéri, pokrývajúci dlhšiu dobu nejakú vojnovú zónu, sú niekedy obviňovaní zo zaujatosti. V skutočnosti sa len nedokážu ubrániť konkrétnym zážitkom, ktoré formovali ich postoj. Na druhej strane tieto konkrétne skúsenosti môžu vyvrátiť oficiálne hlásané pravdy. Média sa tiež niekedy nechávajú strhnúť atmosférou v spoločnosti. Pozrite sa napríklad ako New York Times informovali o vojne v Iraku na jej začiatku. Tieto noviny dnes patria medzi najväčších kritikov tohto konfliktu. Je tu niekoľko faktorov, ktoré oplyvňujú publikované informácie... Nehovorím však o zámernej manipulácii, to je iná kapitola.
V marci 2003 koaličné vojská zaútočili proti režimu Saddáma Husajna. V Iraku ste strávili nejaký čas. Aký je váš pohľad na konflikt, ktorý pretrváva do dnešných dní?
- To je na dlhú diskusiu, ale sa pokúsim odpovedať v krátkosti. Po skončení konfliktu som povedal, že keď sa USA naozaj podarí vytvoriť z Iraku fungujúcu spoločnosť, tak zvrhnutie jedného z najkrutejších diktátorov v histórii stálo za to. Dnes je jasné, že tento scenár, sa aj pre chyby Bushovej administratívy, nenaplňuje, a čo je najhoršie, doplácajú na to, tak ako vždy, najmä civilisti.
Dramatické rozprávanie z ohnísk vojnových a sociálnych konfliktov dopĺňajú vaše zážitky z pobytu v Izraeli, Libérii, Kongu…Čo ste si odniesli z pobytu v týchto krajinách?
- Veľa zážitkov… Demokratickú Republiku Kongo, teda najmä provincia Ituri, ktorú sme navštívili, sa v tom čase považovala a stále považuje za veľmi nestabilnú. Libéria sa zase spamätáva z krutej občianskej vojny. Tieto príbehy tematicky súvisia s tými, ktoré som napísal o Afganistane alebo Iraku. Jedine zážitky z Izraela sa netýkajú ozbrojeného konfliktu. Sú staršieho dátumu a zaradil som ich do knihy ako bonus alebo test pre čitateľa, či sa „prehryzie“ až na koniec.
V knihe Po stopách konfliktov sú publikované snímky vynikajúceho českého fotografa Michala Novotného, viacnásobného držiteľa ocenení v Czech Press Photo, Best of Photojournalism a World Press Photo. Kde ste sa zoznámili?
- S Michalom sme sa stretli v Afganistane pri mojej druhej návšteve tejto krajiny a odvtedy sme zostali dobrí kamaráti. To, že mi poskytol svoje vynikajúce fotky do mojej knihy, si naozaj vážim. Asi mu za odmenu kúpim kvety, isto sa poteší?!
Zhovárala sa
MÁRIA LEŠKOVÁ
