Vtedy s manželom odchádza za hranice. Žila v Rakúsku, Kanade, USA... stala sa úspešnou podnikateľkou a tiež spisovateľkou.
„Domov sa rada vraciam a najlepšie stretanie s čitateľmi zo Slovenska mám mimo Bratislavy, kde stretávam to krásne dobré slovenské srdce, pohostinnosť, úsmev na tvári, pekný pohľad, ktorý sa pomalinky vytráca v hlavných mestách, kde je zhánka za peniazmi, celebritami...,“ povedala na úvod besedy v Považskej knižnici.
Svoj život poskladala do šty-roch knižiek Letenka do raja, Letenka do sveta, Letenka do minulosti a Letenka do Bratislavy. Piata, Letenka za hviezdami, je trochu o niečom inom. „Opisujem úspešné slovenské ženy, som na ne pyšná. Nie sú to však životopisy, je to len pohľad na ich život a úspechy mojimi očami. My, Slovenky, sme totiž múdre, šikovné, vzdelané a aj všeličo dokážeme. Nielen, že sa vyzliekame, ale aj obliekame celé rodiny. Skreslený pohľad na Slovenky ma vie najviac najedovať, a tak som sa snažila veci uviesť na pravú mieru,“ prezradila autorka, ktorá píše šiestu knihu, Letenka úsmevov, zostavenú z príbehov čitateľov, pocitov a zážitkov, ktoré prežívala medzi nimi. Za Slovákmi cestovala nielen na Slovensko, ale aj do Maďarska, Chorvátska, Nemecka, Čiech...
„Prežila som vlastne dva životy. Do prvého som vstúpila narodením, do druhého v knihách," hovorí o svojom živote a tvorbe.
Útek pred okupáciou
„Asi by som nikdy neodišla, lebo skutočne veľmi ľúbim svoju vlasť, ale...,“ odmlčí sa pri rozprávaní autorka a ďalej dodáva, že keď obsadili sovietske vojská Československo, manžel cítil, že musia odísť. „Oni prišli v stredu. Manžel chcel, aby sme v nedeľu odišli. Vtedy som si pomyslela, že sa tatko asi zbláznil. Dostali sme akurát nový byt, obaja sme mali dobrú prácu, auto a do určitej miery aj slobodu. Manžel to však po príchode vojsk videl tak, že treba ísť. Podvolila som sa. Bola som mladá, zaľúbená, čerstvo vydatá. Čo manžel povedal, som urobila,“ spomína si pani Kamila. Manželia mali už vtedy dvojročnú dcérku Evku. „Veľmi ťažko sa odchádzalo. Píšem to aj vo svojej prvej knižke. V ten deň, keď sme mali ísť, prišiel nás navštíviť môj otec. Rodičia bývali v Pezinku, odtiaľ pochádzam. Chcel vedieť, či sa nám niečo náhodou nestalo. Nemohla som mu povedať, čo sa chystáme urobiť. Nemohla som sa s rodičmi rozlúčiť. A práve toto a tiež, že zomreli bez toho, aby som bola pri nich, je najťažší moment v mojom živote. Stále sa s nimi lúčim. Najprv som tak robila v listoch, potom v spomienkach, a nakoniec mi nezostávalo nič iné, než lúčiť sa v modlitbách.“ Poslednýkrát videla pani Kamila iba otca. „Bolo strašné pozerať sa na neho ako odchádza. Ani len netušil, že v ten deň sadáme do auta a odchádzame za hranice,“ hovorí o ťažkých chvíľach so slzami v očiach autorka.
Z Rakúska do Kanady
Keď Strelkovci odišli, vôbec netušili, čo bude. Odchádzali vtedy stovky ľudí. „Na hraniciach bolo veľa ľudí. Musel prísť minister dopravy a robili sa poriadky, lebo sa to nedalo kontrolovať. Zažili sme tam nádhernú historku s rakúskym colníkom, ktorý nám dal víza, aby sme nemuseli ísť s malým dieťaťom do lágru,“ spomína si na pohnuté obdobie pani Kamila a dodáva, že všetky podrobnosti nájdu čitatelia v jej knihách.
To ako im pomohol v Rakúsku minister dopravy, ako bývali v byte vedľa autobusového depa, že zásluhou kanadského milionára so slovenským pôvodom sa im podarilo dostať po roku do Kanady, kde žili deväť rokov. Opisuje tiež, s akými problémami sa museli boriť v cudzom svete za veľkou mlákou, od prekonávania jazykových bariér, lebo po anglicky nevedeli ani slovo, cez úspechy a trápenia. „Manžel si pozháňal prácu ako prvý. Bol lekárnik, ale zohnal len robotu v súkromnej fabričke, ktorá vyrábala lieky. Ak ste chceli v Kanade robiť v lekárni alebo byť lekárnikom, museli ste ísť späť do školy. A to nemohol, bolo treba živiť rodinu. Ja som si našla prácu neskôr ako on a vystriedala som veru všeličo,“ hovorí o začiatkoch v Kanade autorka.
Pri prvej príležitosti, ktorá sa jej natrafila, mala šťastie. Narazila na Slováka, ktorý ju odporučil na pána pracujúceho pre CBC Kanada. Bol bežcom na dlhé trate, priateľ Emila Zátopka a napísal poem o jej rodisku. „Bola to nádherná päťdesiatstranová óda o Československu. A ja som ju mala preložiť. Pracovala som deň - noc obložená štyrmi slovníkmi. Písala som síce so slovníkom v ruke, ale s láskou k vlasti, ktorú som musela opustiť, a ktorá bola okupovaná, a tak to šlo ľahšie. Do prekladu poézie som vkladala všetky svoje city a srdce,“ hovorí pani Kamila.
Preloženú prácu nakoniec vysielala CBC s rozhovorom s prekladateľkou, v Toronte sa uskutočnil nádherný večer, kde boli dôležití predstavitelia Kanady a na ktorom Kanaďan recitoval po anglicky a Slovenka Kamila Strelková v rodnom jazyku. Na ten deň si spomína v jednej z kníh ako na nezabudnuteľný.
Rovnako vidí aj večer v bare, kde usporiadali jej spolupracovníci oslavu na počesť, že Strelkovci získali občianstvo. V knihách je veľa veselých príbehov, ale aj smutné momenty - túžba za domovom, príbeh, kde autorka opisuje nepríjemnú skúsenosť, keď ju znásilnili a takmer zabili, na povrch vychádzajú aj pocity prázdnoty a neuspokojenia z toho, čo robí, ako žije.
Strelkovci nakoniec opúšťajú Kanadu, odchádzajú na Floridu. Začínajú podnikať.
Sen a veľký smútok
Najprv vlastnia reštaurácie, menšiu, potom honosnú veľkú, neskôr si zakladajú realitné kancelárie Strelka Reality a Florida Shores Reality. Darí sa im, študujú, učia sa, tvrdo pracujú, každý deň bojujú s problémami, tešia sa z úspechov. V knihách sa píše o tom, aké je to, keď Slováci podnikajú v Spojených štátoch amerických a tiež o živote rodiny, o dcére Evke, psovi Peprovi, jednej dovolenke v Európe a veľkej túžbe na brehu Dunaja, o spomienkach na prvé lásky, historkách z reštaurácií, stretnutiach s klientami - ľuďmi z vyššej spoločnosti, o tom ako sa udržať nad hladinou a ešte niečo viac, ale...
„Kúpili sme nakoniec na Floride dom s nádherným výhľadom na more, v ktorom bývalo 200 rodín... V jednom z bytov aj my. Hneď prvý deň v novom byte som nevydržala, skoro ráno som vstala a vyšla na terasu. Cítite soľ, trochu aj zápach rýb z mora, sledujete východ slnka. Dosiahla som svoj sen, mali sme ubytovanie s výhľadom na more. Ale namiesto toho, aby som sa tešila, stislo mi srdce a uvažovala som o tom, že slnko vyskočilo zo strany, kde niekde ďaleko leží moja vlasť, kam nemôžem ísť. Nechápala som, čo na tej terase robím. V tom momente som pocítila túžbu po domove takú silnú, že by som ju vymenila za čokoľvek," spomína si autorka. Bola však normalizácia, domov sa vrátiť nemohli, ani len na návštevu. „Veľmi ťažko som to prežívala práve v tomto období. Zaujímavé. Pokiaľ sme pracovali, snažili sa niečo dosiahnuť, pokiaľ som sa obracala a musela som myslieť na všetky tie záležitosti, dobré aj zlé, ktoré riešite za pochodu, bolo ticho. A odrazu sa ohlási túžba za domovom, ktorá pripomínala stav zaľúbenia počas prvej lásky, keď máte pocit, že ak zostanete bez toho, koho milujete, nie ste schopní žiť. Bála som sa o svo- jich pocitoch hovoriť aj s manželom, ale nakoniec som mu to predsa povedala. Riešenie? Zo svojej túžby som sa rozhodla vypísať. Vtedy som začala pripravovať svoju prvú knižku,“ spomína si na popud k písaniu, dnes autorka piatich kníh a nedokončenej šiestej Kamila Kay Strelka-Kanková.
Dnes je už aj šťastnou starou mamou malej školáčky Kataríny, ktorá momentálne žije s rodičmi v Japonsku, pyšnou mamou dcéry Evy, ktorá v Amerike získala titul najlepšej študentky Floridy, vyštudovala univerzitu, bola odmenená ako najlepšia dôstojníčka amerického letectva, učila na vysokej škole, angažuje sa v medzinárodnej diplomacii, tiež publikuje...
Pani Kamila je stále, ako žartovne poznamená, manželkou milujúceho muža, ktorý sa podľa nej rozhodol odísť v tej pravej chvíli a vždy ju v živote držal nad hladinou. To, o čom píše má hlboko prežité a tak sa diela čítajú naozaj ľahko. ⋌
⋌(BERKO)
