Trvalo takmer rok, kým sme o pečení chleba len hovorili, no počas poslednej júnovej nedele nabrala naša služobná Meriva kurz Zubák. „Do osady Martišovci sa dostaneš, keď hneď za hornobreznickou horou na začiatku Zubáku odbočíš vpravo. Na zelenkavo natretú chalupu už minúť nemôžeš,“ navigoval nás Jaro cez mobilný telefón po krátkom blúdení v obci. Keď sme vystúpili z auta, ocitli sme sa v krásnom kúte púchovského o-kresu, nepoškvrnenom všadeprítomnou civilizáciou, ktorú pripomínali len tri či štyri automobily odstavené pred bránkou oddeľujúcou hrboľatú cestu od upraveného dvora. Po obligátnom kalíšku slivovice (mimochodom, skutočne výbornej, Jaro je špecialista) nás následník martišovského klanu po meči zoznámil s rodinou. Potom sme sa dozvedeli genézu tradície pečenia chleba pod holým nebom.
Chlieb spomienkou na otca
Predkovia Jarovho otca Stanislava Martiša dorazili do Zubáka už pred mnohými rokmi z Mojtína, kde je priezvisko Martiš mimoriadne frekventované. Kus krásneho kraja pod Hladkým vrchom sa im tak zapáčil, že sa tu usadili, a tak na začiatku Zubáka vznikla osada Martišovci. V Púchove niet vari rybára, ktorému by meno Stanislav Martiš niečo nehovorilo. Dlhoročný hospodár púchovskej mestskej organizácie bol však okrem rybára aj šikovný domáci kutil, a tak pred viac ako tridsiatimi rokmi postavil na dvore dedovizne pec na pečenie chleba. „Pamätám si, že ešte ako školák som otcovi pomáhal piecť chlieb a posúchy. Asistovala pritom, pochopiteľne, celá rodina,“ spomína si Jaro na otca. Ten zomrel pred viac ako pätnástimi rokmi, no starší zo súrodencov sa neuspokojil s tradičnou spomienkou na svojho otca. Rozhodol sa každoročne si pripomínať jeho pamiatku netradičnou formou – pečením chleba. A tak sa zíde celá rodina na chalupe u Martišovcov a trojdňová seansa môže začať. „V minulosti sme pekávali častejšie – i trikrát do roka, no času je stále menej. Rodina je rozlietaná po celom re-gióne, a tak sme radi, keď sa stretneme aspoň na Petra a Pavla, prípadne na Martu, keď má mama meniny,“ sťažuje si na uponáhľanú dobu Jaro. My sme mali to šťastie, že sme sa stali očitými svedkami klasického pečenia chleba, aké dnes už poznáme snáď len z rozprávok.
Mozgom je Marta, hybnou pákou Jaro
Možno vám nie je neznámy pocit, že hoci ste niekoho stretli len pred pár minútami, po chvíľke sa zdá, že ho poznáte celé roky. Nie inak tomu bolo aj v kruhu rodiny Martišovcov. Bezprostrednosť a srdečnosť z nich priam sršala a bez najmenších rozpakov odpovedali na všetko, čo „mešťan“ o živote na lazoch vedieť nemôže.
Hoci bolo jasné, že hybnou pákou celej procedúry pečenia chleba je Jaro, mozgom a v tomto prípade šéfkuchárkou nemôže byť nik iný ako Jarova mama Marta. Sediac na lavičke na priedomí vyrezávala „žilky“ z kapustných listov. Po chvíľke naliehania sa nechala nahovoriť a zasvätila nás do tajomstva vzniku chleba. „Všetko začína už deň pred pečením. My tomu hovoríme, že sa „začinie“ na chlieb. K asi dvom kilogramom múky treba pridať kvasnice, asi kilogram zemiakov a vodu. Vznikne riedky kvások, ktorý sa nechá kvasiť až do druhého dňa. Potom sa pridá múka podľa množstva posúchov a chleba, ktoré ideme piecť. U nás minieme na jedno pečenie tak dvanásť kilogramov múky a výsledkom sú dva tucty posúchov a šesť bochníkov chleba,“ vysvetľuje technológiu Marta Martišová. Ostatné sme už videli na vlastné oči. Z dvoch obrovských „vandlov“ kysnúceho cesta vznikali pod neomylnými rukami najskôr posúchy a neskôr i bochníky chleba. Tie putovali do misiek, resp. drevených ošatiek. Jaro medzitým pendloval medzi kuchyňou a pecou v záhrade. Predpokladom bezchybného chleba je dokonale vykúrená pec. Vari tri či štyri hodiny absorbujú šamotové tehly horúčavu z kvalitného bukového dreva, ktoré, keď sa rozpadne na uhlíky, treba z pece rýchlo vymiesť, povytierať prach z pece vlhkou handrou a môže sa sádzať. Pani Marta zatiaľ s Jarovou mladšou sestrou Romanou pripravovali na provizórnom stole pri peci skutočné umelecké diela – posúchy naslano so slaninkou, pomletými škvarkami, no i sladké – tvarohové, makové s čerešňami, slivkami, malinami alebo ríbezľami.
Dôležitá je rýchlosť a súhra
Hoci samotná príprava cesta je mimoriadne dôležitá, rozhodujúci je samotný proces pečenia. „Najskôr sa do pece sádzajú posúchy, tie sú upečené rýchlo, pretože pec je najhorúcejšia. Treba dávať pozor najmä na „zadné“ posúchy, ktoré sú v najvyhriatejšej časti pece,“ stihol ešte povedať Jaro a už pekárskou lopatou sádzal do pece na kapustných listoch posúchy. Rovnako rýchlo, ako ich do pece dostal, musel ich odtiaľ upečené aj vyťahovať. Jaro si ani nestačil uvedomiť omamnú vôňu čerstvo napečených posúchov, už musel pec plniť druhou várkou, zatiaľ, čo jeden z pomocníkov musel neustále pec zatvárať, aby nevychladla. „Tu ide naozaj o sekundy. Z pece môže uniknúť len minimálne tepla, inak vyjde celé snaženie navnivoč,“ hovorí spotené čelo si utierajúci Jaro v sporých chvíľkach oddychu. Upečenie jednej várky trvalo zhruba desať minút, po nich prišiel na rad chlieb. Ten bolo treba najskôr potrieť vlhkou handričkou, aby sa nespálil a na rozdiel od posúchov musel mať kapustný list nielen na spodnej, no i na vrchnej strane.
Chlieb náš každodenný...
Od prvého otvorenia pece ubehli asi dve hodiny, keď sa na stole zaligotali prvé bochníky čerstvo napečeného voňajúceho chleba. Šírili vôkol seba vôňu, ktorá sa nedá napodobniť ničím, o skvelej chuti ani nehovoriac. Rovnako slané i sladké posúchy poskytli chuťovým bunkám zážitok, na aký sa tak rýchlo nezabúda. Človek si nevdojak spomenul na fragmenty z modlitby „chlieb náš každodenný daj nám dnes“.
Kto ochutnal čerstvo napečený chlieb z dielne klanu Martišovcov, dá nám za pravdu, že takýto chlieb nie je každodennou záležitosťou. Niekoľkohodinová exkurzia do úzkeho súkromia rodiny Martišovcov dala človeku oveľa viac, ako len inšpiráciu na tvorbu týchto riadkov. Spoznali sme ľudí, ktorí si ctia tradície rodu spôsobom málo vídaným a ktorí dokážu v uponáhľanej dobe „prepnúť“ na inú frekvenciu. Stanislav má niekde tam hore radosť...⋌MILAN PODMANÍK
