Posledného zvonenia sa už nedočkal

votné osudy svojich študentov.
Takýto by bol býval pre pána profesora Jozefa Vránskeho. Žiaľ, skôr ako sa rozlúčil so školou, navždy sa rozlúčil so životom. Jeho odchod bol veľmi nečakaný a veľa študentov, pre ktorých bol profesorom s veľ-kým „P“ sa s ním nestihlo ani poslednýkrát rozlúčiť. Je pochovaný na farskom cintoríne v Banskej Bystrici.
Profesor Vránsky prežil väčšinu života v Púchove. Prišiel v roku 1969 ako mladý, začínajúci pedagóg s aprobáciou slovenský a nemecký jazyk. Jeho prví žiaci si ho určite pamätajú ako elegantného muža oblečeného v tmavom obleku s neodmysli-teľnou cigaretou a kofolou, obklopeného študentmi. V očiach dievčat bol svojou galantnosťou stavaný na piedestál profesorského ideálu. Vždy mal čas na rozhovory so svojimi žiakmi, jeho povestná pamäť na dátumy narodenia a pochopenie študentskej duše umocňovali jeho charizmu. Mladí ľudia ho vyhľadávali, obklopovali a radi s ním diskutovali. Ešte v nedávnej minulosti si ho študenti zvolili za najobľúbenejšieho profesora. Hodiny slovenského jazyka s ním neboli pre žiakov strohým konštatovaním životných dát s vymenovaním diel autora. Boli to hodiny, na ktorých mladým ľuďom s veľkým oduševnením odovzdával skvosty našich slovenských i svetových velikánov. Bol sčítaný a veľmi miloval Dostojevského a jeho neprekonateľné popisy rozpoloženia ľudskej duše. Na jeho hodinách sme veľmi často písali úvahy. Až v dospelosti sme mali možnosť pochopiť, že to nebolo „len pre naše písanie“. Nútil nás zamýšľať sa nad tým, kde budeme v živote stáť, aké sú jeho hodnoty. Pánovi profesorovi sa podarilo nájsť v živote vieru, čo veľmi zmenilo jeho život. Posledné roky žil veľmi utiahnuto, nenápadne, skromne pre vieru a študentov.
„Pán profesor, ďakujeme za všetky tie roky strávené za katedrou, že ste nám, otvorili oči pre Timravu, Dostojevského, pre všetko to, čo je hodnotou v živote. Aj vďaka Vám, roky strávené na púchovskom gymnáziu patria medzi tie, ku ktorým sa radi vraciame a zostávajú v našich srdciach.“
⋌BÝVALÁ GYMNAZISTKA