votné osudy svojich študentov.
Takýto by bol býval pre pána profesora Jozefa Vránskeho. Žiaľ, skôr ako sa rozlúčil so školou, navždy sa rozlúčil so životom. Jeho odchod bol veľmi nečakaný a veľa študentov, pre ktorých bol profesorom s veľ-kým „P“ sa s ním nestihlo ani poslednýkrát rozlúčiť. Je pochovaný na farskom cintoríne v Banskej Bystrici.
Profesor Vránsky prežil väčšinu života v Púchove. Prišiel v roku 1969 ako mladý, začínajúci pedagóg s aprobáciou slovenský a nemecký jazyk. Jeho prví žiaci si ho určite pamätajú ako elegantného muža oblečeného v tmavom obleku s neodmysli-teľnou cigaretou a kofolou, obklopeného študentmi. V očiach dievčat bol svojou galantnosťou stavaný na piedestál profesorského ideálu. Vždy mal čas na rozhovory so svojimi žiakmi, jeho povestná pamäť na dátumy narodenia a pochopenie študentskej duše umocňovali jeho charizmu. Mladí ľudia ho vyhľadávali, obklopovali a radi s ním diskutovali. Ešte v nedávnej minulosti si ho študenti zvolili za najobľúbenejšieho profesora. Hodiny slovenského jazyka s ním neboli pre žiakov strohým konštatovaním životných dát s vymenovaním diel autora. Boli to hodiny, na ktorých mladým ľuďom s veľkým oduševnením odovzdával skvosty našich slovenských i svetových velikánov. Bol sčítaný a veľmi miloval Dostojevského a jeho neprekonateľné popisy rozpoloženia ľudskej duše. Na jeho hodinách sme veľmi často písali úvahy. Až v dospelosti sme mali možnosť pochopiť, že to nebolo „len pre naše písanie“. Nútil nás zamýšľať sa nad tým, kde budeme v živote stáť, aké sú jeho hodnoty. Pánovi profesorovi sa podarilo nájsť v živote vieru, čo veľmi zmenilo jeho život. Posledné roky žil veľmi utiahnuto, nenápadne, skromne pre vieru a študentov.
„Pán profesor, ďakujeme za všetky tie roky strávené za katedrou, že ste nám, otvorili oči pre Timravu, Dostojevského, pre všetko to, čo je hodnotou v živote. Aj vďaka Vám, roky strávené na púchovskom gymnáziu patria medzi tie, ku ktorým sa radi vraciame a zostávajú v našich srdciach.“
⋌BÝVALÁ GYMNAZISTKA
