je zvučnejšia a ak sa pridajú návštevníci salaša, nemajú ovečky šancu. Posedenie na salaši pri guláši s večernou veselicou poriada Oľga Apoleníková už viacero rokov a aj teraz nás víta v kroji a krpcoch so zdvihnutým prstom, že si nás nájde čas, len uvedie hostí a začne program. Utekáme jej medzi hostí. „Chceli sme si vypočuť súbor, kúpiť kúsok syra. Sme tu na návšteve,“ tvrdila rodina s prievidzskou ŠPZ, ktorej meno sme nezachytili. „Mal som chuť na halušky, lebo viem, že sú dobré, no dostať ich dnu po ceste na bicykli z Považskej Bystrici do Pružiny, bude problém?“ tvrdil Miro Kocúrik, ktorý prišiel z celou partiou. A mal pravdu. Halušky sa doň nevmestili, podobne ako guláš do jeho kolegu, ktorému by oči síce jedli...
„Príjemná atmosféra, dobrá nálada a príroda vôkol. Prišli sme si posedieť,“ povedal Vladimír Koštial Dubnický, ktorý nám prezradil, že po knihe o dubnických majstroch chystá knihu o strašidlách a záhadách Dubnice nad Váhom a bude sa volať Dubnické povedačky. V Pružine sa však iba nejedlo. „Zahrali dobre, speváčka zaspievala fajn, žiadne falošné tóny,“ tvrdil na adresu skupiny Orion Štefan Matušík. Dobrá nálada a tanec do ranných hodín, aj tak sa dá „posedieť“ na salaši. (R)