„Šli sme vtedy peši na obrad do mesta a späť. Hostiny nebývali vtedy také okázalé, ako teraz. Zmestili sme sa aj s muzikou do jednej izby. Najskôr narukoval, vzali sme sa až potom,“ spomína pani Františka.Obaja pochádzali z Iliavky, a tak sa poznali od detstva. „My sme „nerandili", ako sa tomu hovorí teraz. Chodievali sme od malička pásavať kravy. Ja som im videl do chalupy, cez okna, priamo od nás,“ usmieva sa pri spomienkach pán Alojz. Pracoval pre stavebný podnik a pred odchodom do dôchodku ako závodná stráž v Dubnici. Štrnásť rokov svojho života však prežil ako richtár. „Do funkcie som nastúpil 19. mája 1957 a skončil som na Silvestra 1971,“ spomína si. Manželka sa venovala deťom a on práci. Spoločne ich vychovali päť. Postupne prišli Anastázia, Mária, Anton, Terézia a Vladimír. „Ten, bohužiaľ, už zomrel, Anastázia sa odsťahovala do Lučenca a Tonko býva v Košeckom Podhradí. Mária a Terézia sú v Dubnici," hovorí Františka.
„Od malička rád hrával na husliach. Bol samouk. Nosieval ich ku kravám, rada som ho počúvala,“ hovorí pani Františka o manželovi. „Babka má pravdu. Rád som na nich zahral. Boli malé, ale moje. Neskôr, keď som bol raz niečo opravovať jednému učiteľovi, videl som na skrini staré husle. Po práci sa spýtal, čo by som chcel za robotu. Ja som si vypýtal tie husle. Stáli poldruha tisíc korún. Kázal mi, aby som na ne zahral. Zahral som, a on mi ich dal,“ hovorí Alojz, ktorý je o dva roky starší od manželky.
Rodina sa vie občas zísť, a tak raz využila príležitosť, aby si zahrali niektorí jej členovia v spoločnej kapele. Nielen to ju však spája. Perličkou je fakt, že Alojz nebol prvým z rodiny, ktorý zastával úrad richtára. Pred ním to bol nevlastný otec manželky a naposledy prebral žezlo vnuk Rastislav.
V dome Čepákovcov vie byť veselo najmä cez prázdniny. Okrem detí majú Čepákovci 11 vnúčeniec a 12 pravnúčeniec. Viaceré z nich popriali starým a prastarým rodičom všetko najlepšie k diamantovej svadbe, ktorú oslávila dvojica uplynulý víkend.
(MK)
