Článok pokračuje pod video reklamou
Horskej cyklistike ste sa začali venovať až na vysokej škole. Nie je to trochu neskoro?
- V cyklistike vôbec nezáleží na veku. Je špecifická práve v tom, že aj v staršom veku môžu pretekári dosahovať dobré výsledky a môžete sa jej venovať celý život. Ja som sa venovala športu v podstate odmalička. Viedli ma k tomu moji rodičia, ktorí boli tiež športovci. Pôvodne som trochu vážnejšie hrávala basketbal v prvej juniorskej lige i na vysokej škole. Zranenia členkov ma však prinútili prestať. Vtedy mi lekár poradil cyklistiku. Tak som sa jej začala venovať ako hobby. Na vysokej škole som sa stretla so svojím súčasným trénerom Tomášom Legnavským. Nahovoril ma, aby sme sa začali venovať nejakým pretekom. Skúsila som to a oplatilo sa. Vyhrala som maj-strovstvá Slovenska, dostala do slovenskej reprezentácie, potom prišla kvalifikácia do Atén a už som pri horskej cyklistike zostala.
Ako ste sa ocitli v dohnianskom klube? Zostanete v ňom naďalej?
- To závisí od podpory. Mám záujem ďalej pretekať, pretože mám skúsenosti. Túto sezónu sa mi nedarilo podľa mojich predstáv, ale myslím si, že každý má útlm. Chcela by som sa kvalifikovať do Londýna, kde by sme mohli tlačiť na umiestnenie. U nás je problém, že nie sú ďalšie pretekárky, ktoré by si mohli vyjazdiť kvalifikačné miesto, preto musím sama obchádzať veľké množstvo pretekov, čo ma veľmi vysiluje. Nemôžem sa zamerať na konkrétny výsledok, musím stále zbierať body.
Máme 35 pretekov za sezónu, čo máloktorý pretekár zvládne. A ako som prišla do Dohnian? V čase, keď som pôsobila v Čechách v Marxcursore, som prišla do Dohnian na preteky, ktoré sú veľmi atraktívne. Pán Miškovský mi ponúkol spoluprácu. Neviem, či to myslel vážne, ale už sa to nedalo odvolať (smiech). Som rada, že som v slovenskom tíme, pretože ešte nikdy predtým som v poriadnom tíme na Slovensku nepôsobila. V Doh-ňanoch sú vynikajúce podmien-ky. Je vidieť, a najmä cítiť ich zanietenie pre cyklistiku, sú ochotní pre ňu urobiť všetko a vtedy má reprezentácia zmysel. Som tu už druhú sezónu, takže to môžem posúdiť. Všetci sú nadšenci, ktorí majú vzťah k cyklistike v srdci.
A teraz ste aj čestnou občian-kou tejto obce.
- Je to pre mňa veľká česť, ešte sa mi takejto pocty nedostalo. Veľmi im pekne ďakujem za čestné občianstvo i za veľmi peknú atmosféru, v akej sa odovzdávanie udialo.
V auguste ste sa zúčastnili ďalšej olympiády.
- Bolo to narýchlo, už som v podstate ani nedúfala, že sa takéto niečo môže stať. O nomináciu sme sa snažili dva roky, a som veľmi rada, že sa nám podarilo tento cieľ splniť. Myslím si, že moja účasť na olympiáde bola prínosom. Nebola to len reprezentácia mojej osoby, ale najmä horskej cyklistiky na Slovensku a tiež klubu MTB Dohňany, ktorý podporuje olympionikov a robí veľa pretekov pre deti.
Musím povedať, že hoci moja účasť na olympiáde v Pekingu bola oslavou horskej cyklistiky, v prvom rade som išla reprezentovať Slovensko a všetkých, čo mi držia palce.
Vaša nominácia prišla v podstate na poslednú chvíľu. Nepociťovali ste handicap? Veď na adaptáciu ste mali pomerne málo času.
- Myslela som si, že to nebudem nejako pociťovať, ale nakoniec áno. Dva dni som nemohla riadne spávať, lebo čas bol posunutý o šesť hodín. A nielen to. Svoje urobil aj presun pretekov. Keby boli v pôvodnom čase, bolo by to v pohode. Pre technickú nespôsobilosť trate ich však presunuli na sobotu o 4. hodine ráno, čo mi veľmi nezapasovalo.
Ste spokojná s umiestnením v Pekingu?
- Určite mám naviac, ale vzhľadom na to, že som mala problémy s krížovou chrbticou, som spokojná. Preteky som dokončila, čo sa mi v Aténach nepodarilo pre technickú poruchu zadného kolesa – neboli depá, nemohli sme meniť materiály. Cieľ som si splnila, skončila som ako 24. Pre mňa to bola oslava športu, ktorú som si vychutnala.
Prezraďte niečo zo svojho súkromia. Aké máte plány?
- Mám 32 rokov. Určite, už som uvažovala aj o založení rodiny, ale zatiaľ vyhráva šport. Chcem sa mu venovať naplno. Momentálne najlepšie cyklistky sveta dosahujú najlepšie umiestnenie okolo 35. roku, takže mám ešte čas (smiech).
⋌VIERA ŽALUDKOVÁ
