ých vyznávačov sv. Huberta. O šikovnosti Jara Dediča vypovedá fakt, že sa stal vicemajstrom Európy vo vábení už pred desiatimi rokmi.
Jablko nepadlo ďaleko...
Otec, pracovník lesného závodu, bol podľa jeho slov profesionálny poľovník. „Bol v lese takmer celý deň. Veľa som sa od neho naučil. Brával ma so sebou do lesa. Tam vzniklo toto silné puto,“ hovorí Jaro. Okrem neho pritiahol otec k hore aj brata a keďže ďalší súrodenec je sestra, „počkal“ si na jej manžela, ktorý hore taktiež podľahol. S drevom pracuje celá rodina. „Od dvanástich rokov som chodieval s otcom na poľovačky. Do kurzu som začal chodiť ešte predtým, ako som mal osemnásť. Akurát mi „vyšli roky“ na skúšky, takže od roku 1986 som aktívnym poľovní-kom,“ tvrdí J. Dedič.
Prvý úlovok
Bol to diviak. Jaro spomína, ako v roku 1986 prišla prvá možnosť uloviť niečo veľké. „Aký som mal pocit? Možno zvláštny pre iného, no pre mňa nie. Zažil som to už ako chlapec. Viackrát som sa díval na celý „akt“ a prežíval všetko okolo. Nebolo to pre mňa nič nové. Za úlovkom človek do lesa chodí. Je to jeho odmena,“ dodáva a zároveň tvrdí: „Poľovníctvo, to nie je iba strieľanie, ale hlavne staranie sa o zver, nosenie krmiva, napĺňanie sena do krmelcov, a to po celý rok. Zavolajú mi občas známi, že majú jablká alebo gaštany. Poteší to, zanesieme ich zvieratám. Posledné dve zimy boli slabšie, ale predchádza-júce boli tuhé, a mali sme problém vyviezť zveratám krmivo i seno pre množstvo napadaného snehu. Chodievali sme do lesa za zverou stále, krmelce sa zapĺňali takmer obdeň.“
Vzťah k lesu
Ak niekto povie, že je lesák či horár a má umelý vianočný stromček, je možné, že ho všetci vysmejú. „Ale aj tak sa dá ochraňovať príroda,“ oponuje Dedič. „Ja chodievam na stromček pod elektrovod, kde ich aj tak raz za päť rokov vyrúbu, lebo to musí byť tak. Minulý rok som si chcel kúpiť stromček pred Tescom, no okrem zopár zbytkov už nič nemali. Samému je mi ľúto, keď idem po hore a vidím, koľko sa ich zbytočne vytne. Každý si chce vybrať pekne urastený... Keď je stromček pekný, treba ho nechať na okrasu v lese, pretože je zdravý a správne rastený!“
Bližšie k zvieratám
Ak sa chce dostať poľovník bližšie k zvieratám, môže si pomôcť vábením. Srnec, jeleň či líška sa dajú navábiť. Málokto to ovláda, je to náročné. „Skúšal som to. Nestačilo to, a ja som vedel, že potrebujem pomoc a usmernenie. Išiel som za otcovým veľmi dobrým kamarátom Lackom Penciakom. Pracovali spolu de-siatky rokov. Prežili ich ako kolegovia a zároveň poľovníci z povolania, pretože pracovali v lesnom závode. Veľa som sa od nich na-učil. Starý pán Ladislav Penciak bol jedeným z najlepších poľovníkov, akých som v živote stretol. Laco bol veľký majster - niekoľkonásobný majster republiky. Vedel som ručať, ale nevedel som, či to robím dobre alebo zle. Navštívil som ho. Zasvätil ma do rôznych alternatív a variantov. Písal sa rok 1997, a ja som sa chystal na svoju premiéru.
Z Prečína do Dortmundu
V Prečíne sa konali Dni sv. Huberta na miestnej úrovni. „Povedal som si, že ak sa umiestnim medzi prvými piatimi, pôjdem do sv. Antona na súťaž. Skončil som druhý, a tak som cestoval na majstrovstvá Slovenska. Div sa svete, stal som sa vicemajstrom, a automaticky som postúpil na Európu. Prvé ME sa konali v nemeckom Dortmunde. Obrovská sláva, medzinárodná výstava, ktorú navštívilo denne tridsať tisíc návštevníkov. Ja a moji učitelia sme slávili opäť úspech. Bol som vicemajstrom Európy.
Čo ďalej?
Nie vždy to vyšlo podľa predstáv. „Každý rok som sa „motal“ v popredí. Na posledné majstrovstvá prišlo veľa súťažiacich, niečo cez tridsať. Prvé dve výberové kolá boli akoby sito, cez ktoré sa dostala do finále najlepšia dvanástka. Vyhlásili napokon najlepšiu päťku. Nebol som v nej, a je mi jedno, či som bol siedmy či deviaty. Rok predtým som vyhral ja, a tak som skúšal šťastie v tomto roku aj na Európe. Medzi najlepších som nepostúpil. Ak mám hodnotiť jedenásť rokov, za ktoré som skúšal šťastie a cit, môžem byť spokojný. Štyrikrát som postúpil na európsku súťaž. Z môjho pohľadu je špička nielen vonku čoraz širšia. Mladí sa tlačia do popredia. Tento rok bol z pohľadu úspešnosti pre mňa slabší. Už predtým som chcel skončiť, no pevne som sa rozhodol až teraz. So súťažným vábením končím. Vábenia sa úplne nevzdám, veď ruja je každý rok. Chodím na súťaže už dlho, niekedy si ale človek musí povedať: Stačí!“
Špička
V regióne má vábenie veľkú popularitu a silné zastúpenie. Dá sa povedať, že z neho vždy vyšiel niekto z absolútnej špičky. Tento rok vyhral domáci šampionát Alojz Kaššák, predtým Jaroslav Dedič. Záruka kvality sa skrýva aj v menách Peter Pláňovský, Jozef Bačík, Ladislav Kuric či Miroslav Poliček.
Životné vábenie
Jaroslav privábil veľa jeleňov. Minulý rok sa mu podarilo uloviť počas ruje kapitálny kus. Vábenie majstra sa stalo šestnásťročnému jeleňovi, pravidelnému desatorákovi, osudné. Odbehol na krátku, no poslednú, chvíľu od jeleníc. Chcel vyhnať soka, no späť sa už nevrátil, lebo Jaro ho svojím umením oklamal. Prestárly jeleň nerozoznal pas-cu, do ktorej je ľahšie nalákať mladé kusy. Vzácna trofej akoby umocnila rozhodnutie Jara skončiť so súťažným vábením. Zver sa privábiť môže, no jeleňa nemôže zastreliť hocikto a kedy chce. „Má to svoje pravidlá. Odstrel podlieha povoleniam, a zároveň musí jeleň spĺňať kritériá odstrelu,“ dodáva J. Dedič.
Či pôjde v jeho šľapajách, ako on kedysi v otcových, jeho syn Jaro netuší. Hokej a škola mu zaberú veľa voľného času. No i tak s otcom zájde rád na poľovačku. „Nútiť ho k ničomu nebudem. Musí to prísť samo, tak ako ku mne, keď som bol v jeho veku. V každom prípade budem rád, ak sa bude venovať zmysluplnej činnosti,“ dodáva Jaroslav Dedič.
⋌MILAN KOVÁČIK
