Hasičom z vlastnej vôle
Kde hľadať pôvod hasičskej vášne u Jozefa? „Ako malého ma hasiči vždy fascinovali a priťahovali. Z rodiny bol sčasti hasičom starý otec, pretože v tom čase sa museli o svoje majetky obávať viac ako teraz. Aj preto vznikali zbory a ľudia sa skladali na výstroj a výzbroj pre dobrovoľných hasičov. Už ako malý som si povedal, že budem hasičom. Splnilo sa mi to. Nik ma do toho nenútil, a ja som rád, že som to dosiahol,“ konštatuje Jozef na zbrojnici dobrovoľných hasičov v Púchove, kde je momentálne správcom a veliteľom. Zároveň pracuje ako hasič v Matadore.
Z východu, okľukou do Púchova
Jozef pracoval vo Svite ako profesionálny hasič. Ako profesionál reprezentoval ešte vtedajšie Československo. „Zlanárili ma do Prievidze, bolo to v roku 1984. Strávil som tam pekné štyri roky, po ktorých som si myslel, že sa vrátime s manželkou späť na východ. Napokon som prijal ponuku z púchovského Matadoru,“ pokračuje v rozhovore Jozef. Dozvedáme sa, že nielen on bol reprezentantom. Manželka Má-ria mala cit a pochopenie pre tú istú záľubu a ako spomienka zostanú pre ňu fotografie z Brna či talianskeho Trenta, kde získala zlaté medaily.
Tréner detí
Do Púchova chodieval ešte ako dorastenec a ako hovorí, akoby si prezeral budúce pôsobisko. „Začiatky neboli ľahké. Potýkali sme sa s rôznymi problémami. Teraz sa nad tým človek iba pousmeje. Na druhej strane je mi veľmi ľúto, že v zboroch, ktoré boli donedávna známe svojou žiackou základňou, ako Mestečko či Lednica, sa na prácu s deťmi akosi zabúda. Príkladom môže byť Zbora či Kvašov, kde sa s pomocou Romana Gerega či Milana Červenku akoby zobudili. Potešiteľné je, že okrem súťaže Plameň sa o pohár súťaží aj v Pruskom, Ladcoch, Zbore, Kvašove či u nás. Stále je to však málo. Podľa mňa je chyba aj v okresných organizáciách, ktoré akoby sa báli k tomuto problému pristúpiť zodpovednejšie. Súťaž Plameň raz za rok nestačí!“ hovorí o detských súťažiach tréner.
Podľa jeho slov je rezerv v tomto smere dosť, len treba chcieť na súťaže s deťmi chodiť. „My sme tiež neboli hneď najlepší. Končili sme na dvadsiatom mieste a vedeli sme dostať, ako sa hovorí, aj po frňáku. Nevzdali sme sa a postupne sme sa dostávali medzi slovenskú špičku. Mám niekedy pocit, akoby nám niektorí závideli a poza chrbát nás aj trošku ohovárali. No všetci majú možnosť. My sme ju využili! Je lepšie trénovať a doúčať dve deti ako celé družstvo. Aj nám odchádzajú žiaci, no sú veľmi dobre pripravení na prechod k dorastu či mužom. Ako príklad môžem uviesť môjho asistenta Michala Koukala. Jeho družstvo dorastu skončilo na majstrovstvách Slovenska druhé. Chlapci sa dokázali za niekoľko mesiacov naučiť veľa a veľa zo seba aj dostať,“ ukazuje Jozef výsledky práce, množstvo diplomov a pohárov.
Úspechy
Každý kolektív sa rád pochváli. „Naším najväčším úspechom je bronz z tohtoročnej súťaže Plameň v Topoľčanoch. Boli sme síce druhí, no malou chybičkou sme klesli o priečku nižšie. Deti sa poučia, možno príde aj plač, no ideme ďalej! V sobotu ideme do Svitu na halové majstrovstvá, kde nám vlani ušlo víťazstvo o povestný chĺpok. Teraz chceme vyhrať! Vždy chceme byť najlepší! Každý úspech detí je moja radosť. Som rád, že im môžem odovzdávať skúsenosti, ktoré ony premenia na úspech. Hasičina nie je iba šport a zábavka. Zostáva v nich po celý život."
Mládežnícka liga
„Bavil som sa na túto tému s kompetentnými. Treba si k tomu poriadne sadnúť! My máme veľmi dobrú spoluprácu so ZŠ na Gorazdovej, s riaditeľkou školy Vierou Flimmelovou, ktorá nám veľmi pomáha. Ak by sa zapojili do súťaže viaceré dobrovoľné zbory, neverím, že by sa ligy nezúčastňovalo aspoň desať družstiev z bývalého okresu. Hnevá ma, že na naše súťaže, ktoré robievame dve za rok, prídu z Prešova, no z okolia sa niektorým nechce.
Aj naposledy sme situovali súťaž detí do stredu mesta, aby sme zbory a hasičov ako takých zatraktívnili. Myslím si, že sa nám to podarí. Aj liga by mohla byť dobrým odrazovým mostíkom k viacerým mládežníckym družstvám, len treba chcieť!“
Ako ďalej?
„Je taký čas, že na hasičov peniaze nie sú, no sťažovať sa nikomu nepomôže. Ak človek chce, dokáže si nájsť sponzorov, či zarobiť korunky na brigáde. Nikomu peniaze z neba nespadnú. Aj my musíme priložiť ruku k dielu. Starší zháňajú sponzorov, mladší brigádu, zapájame aj deti. Neviem si predstaviť, že by som s trénovaním prestal. Ani som nad tým neuvažoval. Je to súčasť môjho života a ja chcem naďalej žiť takto. Bývalo zle, ale na to sa zabudne rýchlo. V Púchove sme vybudovali družstvá, ktoré nám závidia. Pracujme stále a nesnažme sa to pokaziť !“ dodáva Jozef Ridzik.
⋌MILAN KOVÁČIK