l SKUPINA NEMÁ RADA, ak je zaškatuľkovaná, či zaradená po vypočutí niekoľkých jej piesní medzi „čistých“ metalistov alebo medzi vyznavačov iného štýlu. „Sme, čo sme a hráme to, čo hráme,“ tvrdia muzikanti z Prešova. To, že to nie je iba niečo obyčajné, potvrdil aj ich neobyčajný názov. Nejde o gramatickú chybu, naozaj sa volajú Heľenine oči.
Začiatky
„Neboli sme partia zohratých muzikantov, ktorá by pred ôsmimi rokmi vybehla na pódium pri každej príležitosti. Bolo to raz za rok pre známych. O rok neskôr sme mali koncerty dva. Váhali sme s ich počtom. Jediným muzikantom so všetkým, čo k tomu patrí, bol iba Skipy (bubeník),“ oprašuje históriu vzniku Heľeniných očí vraj najkompetentnejší člen kapely spevák Lynch. Počet koncertov začal rásť, až sa zastavil na sedemdesiatke ročne! Ako hovoria chalani z kapely, šli krôčik po krôčiku medzi ľudí. Máloktoré amatérske kapely zahrajú toľko koncertov ročne.
Od ska po metal
„Hovoríme, že hráme folk-punk, no aj tak si to málokto vie predstaviť. Väčšinou sa o nás napíše, že kapela hrá metal a hotovo. Demokracia je aj v hudbe. Pýtam sa potom, prečo by sme sa mali uzavrieť a kvôli niekomu zaškatuľkovať? Hráme to, čo chceme. Ak je chuť na metal, nech sa páči, ak na repete - prosím. Chcete ochutnať Rammstein - poslúžte si!“ popisuje prvý fakt a popud toho, čo Heľenine oči hrajú, Lynch.
Druhým je podľa jeho slov filozofia. „Osobne si myslím, že jeden štýl hudby sa dá počúvať iba určitú chvíľu. Naša rôznorodosť dáva možnosť každej piesni byť čitateľne iná. Nezlievame ich do jedného pohára či hrnca. Takto má možnosť vybrať si každý,“ dodáva Lynch. Aj preto môžete chvíľu počuť drsné gitary, ktoré zrazu precitnú do regge a dalo by sa polemizovať, že sa o chvíľu vrátia späť, aby odohrali klasický „český dvojakordový bigbít“, hraný nielen kapelami na koncertoch, ale najmä na zábavách.
Stretnutie
Kapela viackrát koncertovala na Považí. Ako tvrdia chalani, do našich končín sa dostali vďaka Edovi Štenclovi. „Mali sme hrať spolu v Nitre, v bare s ďalšou kapelou. Dali sme sa dokopy, bol to Edo s Drístom, s ktorým sme sa príkladne pobratali. Odvtedy sa poznáme a ak sa dá, dohodíme si nejaké koncerty. Je to normálne, pomáhať si navzájom,“ dodal Lynch. Obe kapely sa predstavili na Rockovej Ilave, no, „oči“ mali možnosť zavítať na dvakrát do Bolešova. „Ja neviem, či je to naschvál, ale raz je prietrž mračien, potom trhá strechy na domoch. V takomto počasí chodievame hrať do Bolešova,“ smeje sa spevák.
Koncerty
Skupina sa postupne rozhodla potlačiť svoje aktivity smerom na západ. „ Chodievali sme na koncerty po východe. Za hodinu sme odohrali, za pár minút sme boli doma a bolo. Začali nám chodiť e-maily, prečo neprídeme do Trnavy, do Bratislavy... Vedeli sme, že za „záhadných okolností“ sa naše CD dostali až tam (smiech). Rozhodli sme sa, že to vyskúšame. Bratislava je špecifická aj tým, že v nej žije polovica východniarov. Už minulý rok sme začali chodiť ďalej a myslíme si, že sa to vyplatilo. Rozbieha sa to pomaly, no sme zvyknutí. Ak to pôjde takto úspešne ďalej, budeme chodiť vysmiati dookola celej hlavy. Občas počujeme, že počas spievania pokrivkáva obecenstvo vo výslovnosti, no to sa poddá,“ tvrdí Lynch.
Mekka na východe
Hovorí sa, že hudobnou Mekkou Slovenska sa stáva pomaly časť východu. Prejedená Bratislava občas ponúkne zahraničné „čerešničky“ z torty, no viac živého hrania sa vraj počúva v Koši- ciach, Prešove... „Východné Slovensko je mocnosťou menšín. Všetky žijú na malom priestore, počuješ rôzne nárečia. Aj preto je repertoár jazykov v hudbe, ktoré ponúkajú kapely z východu rôznorodý. Ja nedám, napríklad, dopustiť na Prešov, odkiaľ pochádza množstvo veľmi dobrých a známych hudobníkov. Je vždy na organizátorovi, koho zoženie a ako akciu spropaguje. Je to ako s vydaním CD. Po roku 2004 sme vydali svoje druhé. Vždy chceme, aby bolo plnohodnotné a celé z dobrých vecí. Ak to má kapele pomôcť, je mi jedno, či si ho niekto napáli. Nie každý si môže CD, za ktoré sa pýtajú podľa mňa veľké peniaze (za naše nie), kúpiť,“ zamýšľa sa headliner kapely.
Festivaly a zahraničie
Kapela sa predstavila aj v Česku, kde zožala veľký úspech. „Bola sranda, ľudia sa bavili fantasticky, reakcie boli vynikajúce. Netuším, či nám rozumeli všetko. Na druhej strane nemáme až toľko textov v šarišštine. Nezisťovali sme, ako získali texty, ktoré spievali, na naše prekvapenie, s nami,“ smeje sa Lynch. Preč sú tie časy, keď bol pred festivalmi názov kapely schovaný v rohu a meno takmer nečitateľné, pretože bolo napísané malým písmom.
Škoda, že na Slovensku zatiaľ prevažujú komerčné festy, ktoré ponúkajú väčšinou ten istý tovar. Ľudia si začínajú pýtať Heľenine oči čoraz viac, a hoci to viacerí promotéri najmä z Bratislavy, popierajú, kapela získala uznanie, pozornosť i fanúšikov. Dokedy ju budú niektorí prehliadať? „Ošemetná otázka. Väčšinou je to asi pätnásť kapiel a spevákov, ktorí sú všade. Raz však bude musieť počúvnuť aj promotér obyčajných ľudí. Biznis je biznis, a ak nepo-núkne žiadané (nemyslím len nás), ľudia neprídu,“ uzatvára náš rozhovor Lynch.⋌MILAN KOVÁČIK
