Článok pokračuje pod video reklamou
h Lednické Rovne.
Dnes už vyštudovaný výtvarník je viac ako 16 rokov „dvorný“ dizajnér Rony. Pravidelne sa zúčastňuje domácich a medzinárodných sympózií, vystavuje doma aj v zahraničí, navrhoval ceny zo skla pre televízie, časopisy, športovcov, rôzne veci pre známe osobnosti.
Nielen prácou je však človek živý. Peter nestratil ani vzťah k prírode, miluje históriu, maľuje, venuje sa gitare a je členom historickej skupiny Bludní rytieri, ktorá pôsobí pri Beckovskom hrade.
Do sklární s mamou
„Ku sklu som sa dostal trochu okľukou. Ako dieťa som sníval o práci so zvieratami, ale rád som aj kreslil. Takmer všade, aj po stenách a múroch. V trinástich naplno zvíťazil vzťah ku kresleniu. Chodil som do ľudovej školy umenia a navštevoval som aj súkromné hodiny kreslenia. Mal som sen, dostať sa na umeleckú priemyslovku do Bratislavy. Smola, nevyšlo to,“ spomína si Peter. V sklárňach v Lednických Rovniach bol prvýkrát so svojou mamou. O skle nevedel vôbec nič, ale práca mu učarovala. Preto nastúpil na sklárske učilište. Chcel však viac , preto po čase odišiel na strednú umeleckú priemyselnú školu do Čiech. Až tam pochopil, o čom sklo vlastne je a vrátil sa naplno aj k maľovaniu.
Potom prišla prestávka kvôli vojenčine a hneď po nej sa Petrovi podarilo na druhý pokus dostať na Vysokú školu výtvarných umení do Bratislavy.
Sklo ako srdcovka
„Študoval som sochu a sklo a práca so sklom sa premenila na srdcovku. Hneď po škole, teda v "92", som nastúpil do Lednických Rovní ako kmeňový dizajnér po pánovi Tarabovi, ktorý odišiel do dôchodku,“ hovorí o sebe Peter. V úžitkovom skle uprednostňuje tento dizajnér čisté línie, rád sa pohrá s tvarom či farbou na stopke pohára, imituje prírodu... Návrhom dáva aj mená, veľkou inšpiráciou je mu hlavne príroda. Hovorí, že táto práca je o niečom inom ako práca pre sympóziá a výstavy. Najviac ho teší práve zrod myšlienky pri peci, priamo medzi sklármi v dielni. Vždy je to aj o spolupráci s remeselníkmi.
Súlad ceny a estetiky
„Dosiahnuť niekedy opakovateľnosť dizajnu, aby bolo sklo rovnakej hrúbky, farby, veľmi identických tvarov, zachovalo si firemnú kvalitu, chce absolútnu súhru dizajnéra a remeselného kolektívu. Je to aj stres, lebo nemôžete pri sledovaní kvality zabudnúť ani na čas, ktorý znamené peniaze. Ak totiž nakoniec jeden kalich stojí sto korún, stáva sa nepredajným. Zladiť cenu s estetikou v procese výroby je naozaj ťažké. Strojová výroby skla však drží sklársky priemysel dnes pri živote,“ hovorí o úskaliach umeleckej práce a spojenia úžitku výtvarník.
Pravé orechové zo skla
Ručná výroba je podľa umelca krásna, je to niečo celkom iné. Ale je to už minulosť a skôr výnimočná ako bežná robota. „Ide hlavne o vecičky, ktoré pripravujem na sympóziá, výstavy, fóra dizajnu, ktoré predstavujú reprezentatívnu zložku práce, čo má upozorniť,“ hovorí umelec. Práve to je však to pravé orechové.
Výpovede umeleckých prác Petra Šípoša sú dráždivé, priamočiare a buričské. Kritizujú odprírodnený svet s hodnotami obrátenými naruby, majú prebudiť túžbu po skutočnom živote, ktorý musí stáť za to, rozprávajú príbehy prírody a histórie... „Nechcem však urážať a znechucovať. Snažím sa svedomie ľudí podráždiť len jemným naštiepením problému,“ hovorí Peter. Mnohé z prác sme si mohli pozrieť, aj keď vznikal tento rozhovor, v jeho byte. Peter o nich so smiechom hovorí: „A kam to mám dať?“ Zaujímavé sklárske aj maliarske kúsky by sa však vynímali možno vo viacerých reprezentatívnych priestoroch verejných budov. Vdýchli by im dušu a prázdno zaplnili myšlienkou. Nech svet stále rozmýšľa a so srdcom. Potom bude možno iný. Aj to chce povedať prostredníctvom svojich prác Peter Šípoš. ⋌(BERKO)
