My, terajší deviataci, sme dostali za úlohu takýto „pasovací“ večierok nacvičiť. Nebolo to nič náročné, aj keď v prvých chvíľach, keď som dostala do rúk môj scenár pre Červenú čiapočku, som pochybovala, že to zvládnem. Na každej skúške sme sa vždy veľmi veľa nasmiali, potom zvážneli a rozprávky sme cvičili ďalej.
Prišiel deň D – štvrtok 6. november. Deň, v ktorý deviataci písali aj Komparo. Takže celkom náročný deň. Najskôr napísať ťažký test, a potom ešte zahrať divadielko, predviesť sa pred všetkými divákmi.
Nastal očakávaný okamih, ešte posledná skúška a jedáleň sa začala plniť deťmi, rodičmi, divákmi, učiteľmi, hosťami a prišla aj televízia. Chýbali už len tí, pre ktorých bolo toto všetko prichystané – prváci! „ Zlatá brána otvorená, zlatým kľúčom ...“ a prváci vstupovali do jedálne. Program sa začal. Bolo to iné ako skúšky. So skutočnými prvákmi to bolo priam rozprávkové. V programe sa vystriedali všelijaké rozprávkové postavičky: zlá Ježibaba, vĺčko, kráľ, Maruša, Holeňa či „moja“ Červená čiapočka. Deti mali bohatý program s viacerými disciplínami. Museli napríklad zabiť trojhlavého draka, ktorý strážil rozprávkové kráľovstvo, skákať vo vreci či ochutnať soľ. Jednotlivé úlohy všetci hravo zvládli a potom sme ich už pasovali mečom položeným na plece do cechu školského slovami: „Pasujeme vás do cechu školského!“ Odmenou pre prváčikov bola pasovacia listina a čiapky.
A bolo po štvrtku. Ale myslím si, že nebol obyčajný. Bol niečím výnimočný. Úsmevom! Všetkým sa pasovačka páčila a úsmev, ten prvákom priam žiaril z tvárí. Všetko dopadlo tak ako malo. Teda, odhliadnuc od Kompara. Ale aj tak to bola veľká zábava. Veď navštíviť ríšu rozprávok aspoň na chvíľu je aj pre deviatakov čarokrásny pocit.
Žiačky IX. A
