Nedeľa, 25. október, 2020 | Meniny má AurelKrížovkyKrížovky

Najstarší zlatý olympionik nestarne

V roku 1952 na olympiáde v Helsinkách získal Ján Zachara zlatú olympijskú medailu v boxe. Dodnes stále čulý osemdesiatnik nedokázal opustiť ring, kde sa venuje mladým dubnickým boxerom. Je držiteľom strieborných olympijských kruhov od SOV.


Najprv tehly, potom futbal
Narodil som sa v auguste 1927 v Kubre, kde sme bývali blízko potoka pod Sokolicami. Začínal som s futbalom ako tisíce chlapcov. Bolo to v družstve benjamínkov pri Tibergenke a neskôr za dorast Robotníckeho športového klubu. Hoci som bol neveľký, šikovnosť mi nechýbala. Ako decká sme chodili do hory na drevo. Povolené boli zbierať iba suché konáre, ktoré boli v korune stromu. Museli sme sa vyšplhať hore a nalámať ich. Blízko nášho domu bola ručná tehelňa. Rodičia zmiešali hlinu s vodou a my deti sme ju šliapali a miešali blato, z ktorého sa formovali tehly. Keď sa vysušili a vypálil, vznikol voľný priestor, na ktorom sme mohli hrať futbal s tenisovou loptou.
Medaila za dva mesiace
Kamaráti ma ako šesťnástročného zavolali na Sihoť, kde bol boxerský zápas Trenčín – Dubnica. Popozeral som a trochu sa mi to páčilo. Na druhý deň ma zavolali na tréning, asi som trénerovi padol do oka. V zimnom kabáte bola moja váha 48 kilogramov. O dva mesiace boli v telocvični pri kostole v Dubnici nováčikovské majstrovstvá Slovenska, odkiaľ mám prvú bronzovú medailu. Boxovali sme štyria, v prvom životnom zápase ma zdolal výborný Trnavčan Medovič, keď môj tréner Podhradský hodil do ringu uterák, vidiac beznádejnú situáciu. Bol veľký psychológ a nechcel ma nechať trápiť sa. To som prevzal od neho a postupoval som podobne ako tréner, za čo mi prischla prezývka „ručníčkový kráľ“. Zápas o tretie miesto sa mi vydaril a dodnes mám odloženú malú plaketu za tretie miesto. Potom sme trénovali s vojakmi, ktorí boli radi, že sa dostali von z kasární. Boxoval som s hocikým, vtedy na váhe nezáležalo. Nováčikovský štatút bol do šiestich odboxovaných zápasov, na veku nezáležalo. Po tomto som bol už junior a neskôr senior.
Srdečné a skromné Vianoce
Detstvo sme mali spolu s dvoma sestrami neľahké. Otec ako komunista bol často zatvorený, cez vojnu bol v koncentračnom tábore v Ravensbrücku. Na Vianoce sme sa vždy veľmi tešili. Darčeky od Mikuláša sa schovali, aby boli na stromček. Rodičia si naň vždy potrpeli, musel byť až po povalu. Zdobenie ostalo na nás deťoch. Jabĺčka a oriešky sa balili do pozlátok. Bol to najkrajší a najsrdečnejší sviatok. Na Štedrý večer bývali pupáčky, hríbová polievka, ryby sa museli chytiť vo Váhu. Mama napiekla orechové a makové koláče, aké sa dnes pečú iba málo. Potom sa išlo na polnočnú a ráno na Božie narodenie nechýbala na stole sladká calta ku káve.
Na Štefana sa chodilo vinšovať aj tam, kde Štefana nemali. Dostávali sme dvadsaťpäťhalierniky, za ktoré sa dala kúpiť jedna kaiserka. V Trenčíne na trhu pri Končekovej krčme predávali južné ovocie a vtedy som „vysolil“ za banán 1,50 korún, čo bolo šesť vinšovačiek. V zime sme na železničnej stanici vyskakovali na vagóny, aby sme si zobrali cukrovú repu, z ktorej boli sladké koláče. Ak sme si chceli zarobiť, pomáhali sme Bulharom voziť na rínok tovar, alebo sme na stanici nosili cestujúcim kufre. Bolo to iné ako dnes, keď deťom často chýba cieľ a nevedia si vážiť hodnoty.
Prvý pokus o olympiádu
Po vojne som prvýkrát nastúpil na medzinárodnej scéne v Katowiciach v bantamovej váhe. Po víťaznom zápase mi medzinárodný rozhodca Záplatka povedal, že niečo zo mňa môže byť. Po výhre na juniorských majstrovstvách Slovenska v Malackách prišiel Všeslovanský pohár v Prahe. Po výhrach nad Poliakom a Juhoslovanom ma vo finále ako osemnásťročného "ucháňa" čakal výborný Rus Segalovič, ktorý mal už 33 rokov. Zápas sa skončil nerozhodne a šampionát mal dvoch víťazov. V rokoch 1947 a 1948 som sa stal majstrom Slovenska. Mal som dobrých kritikov najmä v dielni, kde som pracoval. Ak som prišiel po zápase s modrinami, smiali sa, čo ma hnevalo a motivovalo súčasne, aby som bol lepší.
Keď som robil mechanika šijacích strojov v Baťovanoch, stretol som sa tam s Julom Tormom. Vtedy bol majster Európy a ako môj učiteľ mi neustále vtĺkal do hlavy, čím si starší, musíš viac trénovať“. Chodil som k nemu domov, kde som bol pečený – varený. Forma v roku 1948 bola dobrá, vo februári som vyhral nad čerstvým majstrom Európy Maďarom Bogácsom, a neskôr vyhral aj kvalifikáciu na olympiádu. Aj keď mi zobrali mieru na šaty a topánky, do Londýna zobrali iných. Uspokojilo ma iba Tormovo zlato a fakt, že by ma zrejme čakal Maďar Csik, ktorý takmer každého knokautoval.
Päť krokov k zlatu
Štyri roky uplynuli ako voda, a hoci som splnil nomináciu, robili zo mňa „staré drevo“ a viac sa preferovali českí boxeri. Po zisku zlata sa funkcionári vyjadrili, „vedeli sme, že vyhráš.“ Robili mi aj ďalšie naschvály, keď som dostal nomináciu tesne pred olympiádou na súboj proti CWKS Waršava. Odmietol, som, lebo obavy zo zranenia boli väčšie. Po príchode do Helsínk nás bolo 32 boxerov a žiadneho som nepoznal. V prvom dueli som zdolal Švéda Walströma a v druhom kole reprezentanta Južnej Kórei. Po výhre nad Maďarom Erdelym nasledoval postup do semifinále a istá medaila. Boxovalo sa mi dobre, na čo doplatil Juhoafričan a vo finále aj Talian Capradi. Keď som stál na najvyššom stupni, stále mi nešlo do hlavy, že z takého počtu boxerov sa to podarilo práve mne.
Saláma, kabát a sekretár
Erdély mi po prehre sľúbil, že ak získam zlato, dá mi maďarskú salámu. Spolu s Tormom sme išli v noci do maďarskej reštaurácie, kde som ju skutočne dostal. Po príchode domov ma povýšili na podporučíka a dostal som kožený kabát, lebo si funkcionári mysleli, že ostanem v armáde. Po veľkom privítaní na Strahove na mňa pri vyhlasovaní zabudli a takmer som nechcel ísť preto ani na triumfálnu jazdu po Prahe. Až keď mi tréner povedal, aby som si nenarobil problémy, išiel som. Doma v Merine ma spoluzamestnanci prekvapili, keď urobili zbierku, z ktorej som si kúpil sekretár.
Legionárska cesta
V roku 1956 som cestoval na svoju druhú olympiádu do Melbourne. Leteli sme jedenásť hodín cez Istanbul, Abadán, Karáči, Kalkatu, Singapúr do Darwinu, odkiaľ ďalšie dlhé hodiny do Melbourne. Po výhre nad Juhokórejčanom ma vo štvrťfinále zastavil Fín Hämäleinen a ostal som bez medaily. Tešili sme sa na návrat, pretože z domova sme odchádzali na Dušičky. Pred odchodom nám povedali, že lietadlo je pokazené, a tak sme sa 10. decembra nalodili na ruskú loď do Vladivostoku. Na lodi nám bolo dlho, hoci k dispozícii bol bazén veľkosti ringu.
V kajute v podpalubí sme bývali šiesti, okrem celej našej výpravy cestovali Rusi a niekoľko Maďarov, ktorí neemigrovali. Každý večer sme mohli na palube sledovať film. Na výber boli dva - Čapajev alebo Švédska zápalka. Kto neprišiel aspoň hodinu pred predstavením, sedel nalepený na premietacej plachte. Každé ráno sme odohrali päťdesiat partií žolíka, aby sme zabíjali nudu. Problém bol s umývaním, lebo nebolo dostatok sladkej vody. Raňajky boli dobré – saláma, chlieb, mlieko, s obedom to bolo horšie, lebo takmer stále bola baranina. Na Štedrý večer sme si v kasíne za ruble kúpili čokoládu, dostali od Rusov dva deci portského. Z novín sa vystrihol stromček, ktorý sme prilepili žuvačkou na zrkadlo. Vzpierač Pšenička mal hraciu skrinku, a keď zaznela z nej Tichá noc, plakali sme a spomínali.
Potom sme začali od radosti hvízdať, čo nám námorníci zakazovali, aby sme neprivolali vietor. Na Silvestra sme dorazili do Vladivistoku, odkiaľ sme desať dní cestovali transsibírskym expresom do Moskvy. Ľudia nás na staniciach vítali a volali von. Nedalo sa, lebo sme mali iba ľahké oblečenie do Austrálie a vonku boli obrovské zimy. Najhoršie to mala rodina, ktorá viac než dva mesiace o nás nemala správy. Najprv sme nadávali, ale s odstupom času to bola „sranda“.
Kariéra bez Ameriky
Počas mojej kariéry neexistovali majstrovstvá sveta a boxovať s Američanmi bolo možné iba na olympiáde.
Väčšiu časť som okrem Dubnice strávil v ATK a RH Praha, za oceán do profiboxu som sa nikdy nedostal. Nebol to môj štýl, pretože ja som nikdy nerozhodoval zápas úderom, ale súpera som uštval. Mám na konte štyri tituly majstra Československa, zo 450 zápasov asi 50 prehier. Prehru k.o. som utrpel iba jediný raz v živote. Ako olympijský víťaz som v drese Svitu, kde som hosťoval, nastúpil na ligu s Karlovými Varmi. Už v l. kole som dostal úder a rozhodca zápas predčasne ukončil. Odvtedy každému tvrdím, že podceňovanie sa nevypláca.
Boxu ostal verný
Mojím krédom bolo - Ľudská sláva, poľná tráva. Remeslo ma bavilo a po skončení kariéry od tridsiatich rokov som pracoval v Dubnici až do dôchodku. Popritom som sa venoval boxerom, ale nie profesionálne. Bedmintonistke Sládkovej som pripravoval boxerské tréningy, smerované na mrštnosť a obratnosť. Veľmi ma potešilo, keď mi z olympiády v Pekingu priniesla osobne pohľadnicu s poďakovaním. Športu som verný dodnes, chodím na tréningy z Novej Dubnice do Dubnice na bicykli a doma mám stacionárny bicykel. Veľa času trávim s manželkou, ktorá je dlhodobo chorá. Máme syna a dcéru, vnuka, ktorý sa venuje kulturistike, aj pravnučku. Koníčkom je záhradka a sledovanie boxu v televízii. Bohužiaľ, za našich čias bol box krajší a technickejší, dnes ho pokazili počítače. ⋌JOZEF ŠPROCHA

Skryť Vypnúť reklamu






Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí
  3. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  4. NAŽIVO: Čo čaká ekonomiku? Sledujte #akonato konferenciu
  5. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  6. Kupujte originálne tonerové kazety HP
  7. Investície s fixným ročným výnosom od 6 % do 8 %
  8. Zaplatiť za kávu či obed pomocou správy v čete? Už čoskoro
  9. Zelená Bratislava
  10. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár
  1. Kvalitné sporenie si dokážete vybaviť z pohodlia domova
  2. Tesco prináša zákazníkom potraviny za každých okolností
  3. Vedeli ste, že jablká majú svoj medzinárodný deň?
  4. Zostáva už len 7 dní na predloženie žiadosti o grant
  5. Svet môžeme zlepšiť dobrými skutkami
  6. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  7. Najnovšie technológie a inovácie na Gemeri? Normálka
  8. Zlaďte vaše šperky s jeseňou
  9. Nové laboratórium ekonomického experimentálneho výskumu na EUBA
  10. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí
  1. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 20 008
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 17 492
  3. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte? 13 295
  4. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 12 547
  5. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 12 463
  6. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 093
  7. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 10 643
  8. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 10 591
  9. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 10 066
  10. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 9 952
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z Správy Považská Bystrica a Púchov - aktuálne spravodajstvo na dnes| MY Považská

Padol ďalší rekord. V Trenčianskom kraji odhalili takmer 400 prípadov nákazy

Ide o pozitívnych ľudí identifikovaných klasickou cestou pomocou PCR testov.

Ilustračná fotografia.

Plánované operácie len s negatívnym testom

Nemocnica s poliklinikou v Považskej Bystrici plánované operácie nezrušila. Pacient však musí mať pred nástupom na oddelenie negatívny test na Covid-19.

Hematologicko-transfúzne oddelenie v Považskej Bystrici

Mŕtvy muž otvoril rakvu a vrátil sa domov

Takmer 500 náhlych a najmä tragických úmrtí zachytil v Čiernej kronike 1770 – 1900 z Nového Mesta nad Váhom a okolia Jaroslav Kukuča z Bošáce.

Posledná cesta zosnulých v minulosti

GALÉRIA: Novorodenci zo stredného Považia

Pozrite si milé zábery našich najmenších.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Padol ďalší rekord. V Trenčianskom kraji odhalili takmer 400 prípadov nákazy

Ide o pozitívnych ľudí identifikovaných klasickou cestou pomocou PCR testov.

Nemocnica v Nitre má 104 infikovaných zamestnancov

Reprofilizovaných je už 92 lôžok. Na Zobor zatiaľ preložili trinásť ľudí, ktorí potrebujú doliečenie.

Už ste čítali?