Tak si to myslia tí, čo prehrajú i keď pravda je väčšinou vždy niekde inde.
Veľa zaujímavých mužov v čiernom, teda rozhodcov, sa na našich ihriskách zviditeľnilo v dobrom, ale aj tom horšom svetle. Nikdy však nedošlo k inzultácii, či inej nepríjemnej situácii, po ktorej by bolo ihrisko v Ilave zatvorene alebo sa futbalové stretnutie skončilo kontumačnou prehrou Ilavy. Že dvakrát starostlivé mamy ilavských futbalistov rozhodcovi vážne dohovorili, sa nepočíta ako inzultácia. Horšie dopadol rozhodca z Kysúc, ktorý vyložene ilavským futbalistom na domácom ihrisku neprial, a tak Ilava samozrejme, ako to už býva jeho vinou nevyhrala. V tom čase sa ešte chodilo na futbalové stretnutia vlakom a tak s milým a pre Ilavu zlým rozhodcom nastúpil do vlaku ešte niekto, kto sa cítil najviac ukrivdený. Po krátkej ceste z Ilavskej stanice do stanice v Košeci mu vysvetlil ručne stručne, čo zapískal správne a čo nesprávne, tam z vlaku vystúpil a vrátil sa do rodnej Ilavy akoby nič. Ani z tohto prípadu sa nič nestalo a doteraz sa naň spomína s úsmevom. Na ihriskách ilavského regiónu dlhé roky strážil futbalové pravidlá rozhodca z Hornej Poruby Ignác Janco prezývaný Náco, lepšími kamarátmi Nacko. Nech domrvil futbalové stretnutie ako chcel, všetko sa vždy skončilo úsmevom, podaním rúk a v duchu pravidiel, teda dnes už futbalových noriem.
V období medzi svetovými vojnami mala Ilava výborné futbalové družstvo. Bola to partia vynikajúcich futbalistov a kamarátov. Zaujímavé bolo, že počas futbalového stretnutia či tréningu sa nečastovali nadávkami, alebo iným ponižujúcim spôsobom, ako to býva zvykom. Bolo skôr počuť len povzbudivé slová a oslovenia prezývkami. Podľa zachovaných dokumentov malo až deväť ilavských futbalistov svoju prezývku. Ferdinand Kovačik – Ritnáč,
Karol Majerech Mrzúch – Junek, Viktor Novohradský – Brychter, Anton Nýbl - Soso, Pavol Opršál – Zmokel, Karol Pípa – Sokoliar, Jozef Stareček – Gandy, Eduard Tomana – Žehlička a Karol Žovinec – Pekár alebo dokonca Pečivo. Samostatnou kapitolou boli fanúšikovia a ľudia, čo okolo futbalu robili. Ondrej Koroš povolaním obuvník, bol hospodárom ŠK Ilava. Veľa odpracoval na futbalovom ihrisku a ešte viac doma pri opravách futbalových lôpt a kopačiek. Samozrejme, zadarmo! Najviac sa však napracoval na vlastných topánkach, lebo pri každom futbalovom stretnutí stal za ilavskou bránkou a každú vydarenú či nevydarenú akciu sprevádzal kopnutím do kameňa, ktorý sa tam nachádzal. Keď všetky odkopal, tak šarvanci postavajúci vtedy, ako i dnes najradšej za bránkou, mu tam nahádzali nové, aby mal do čoho kopať. Keď ich starší a už rozumnejší občania napomínali, tak si len pod nos zašomrali, "veď je šuster, tak si topánky opraví." Dcéra cukrárky Randtovej, Irma zasa každú akciu Ilavských futbalistov sprevádzala vyskakovaním z lavičky, na ktorej pravidelne sedávala. Každý výskok sprevádzala výskotom a rozhadzovaním rúk až nad hlavu. Pritom sa jej nevdojak nadvihovali sukne čo vzbudzovalo pozornosť hlavne u okolo sediacich mužov. Starý pán Steiner, odborný majster z firmy Fiser, sa zasa vždy dostavil na futbalové stretnutie s palicou, ktorá mala okovanú špicu. Nikdy s ňou nikomu neublížil, ale svoje emócie si vybíjal pichaním do zeme okolo seba, a tak takmer po každom futbalovom stretnutí sa vedelo, kde tento vážený občan Ilavy sedel. Cesty na futbalové stretnutia boli tiež rôzne. K susedským súperom sa cestovalo väčšinou pešo, keď bola vzdialenosť väčšia, tak na bicykloch a keď bola vzdialenosť veľká tak na nákladnom aute niektorého ilavského fanúšika. Odchod bol vždy s futbalového ihriska. Väčšinou to bolo auto s nízkymi bočnými doskami. Keď sa podarilo takéto auto s vysokými bočnými doskami zohnať, tak vynikajúci ilavský futbalista Viktor Ižvolt poznamenal, že to je prevedenie de-luxe. Ani potok nebol prekážkou pri ceste na futbalové stretnutie. Jeden z najurastenejších ilavských futbalistov Jozef Hrehor sa vyzul a postupne poprenášal cez vodu svojich kamarátov (viď foto).
Úsmevne príbehy sa nediali iba v Ilave, ale i v susedných obciach. Na začiatku šesťdesiatych rokov, keď Košecké Podhradie sa ešte delilo na dve samostatné obce Veľké Košecke Podhradie a Malé Košecké Podhradie, sa futbal v TJ Družstevník Veľké Košecké Podhradie dostal do situácie, že sa futbalové družstvo neprihlásilo do súťaže. To využili mladí futbaloví nadšenci z Malého Košeckého Podhradia a založili vlastnú futbalovú jedenástku. Po dohode kompetentných osôb mali na futbalové stretnutia využívať futbalové ihrisko vo Veľkom Košeckom Podhradí. Vybavovala sa prihláška do súťaže, potrebná registrácia a hrali sa prípravné futbalové stretnutia. Toto nemohol prežiť jeden zo skalných fanúšikov Družstevníka Veľké Košecké Podhradie a pod rúškom tmavej noci podrezal obe bránky na futbalovom ihrisku. Vzhľadom na to, že v tom čase to boli, ešte bránky z drevených hranolov, sa mu s ostrou pílkou pracovalo ľahko. O to ťažšie bolo na túto krivdu zabudnúť futbalistom z Malého Košeckého Podhradia. Čas však zahojí všetko a dnes sa na to už iba s úsmevom spomína. Obe obce sa spojili, vytvoril sa nový futbalový oddiel, ktorý nesie názov Slovan Košecké Podhradie a v jeho farbách nastupujú futbalisti z oboch časti. ⋌O. MIŠECH
