V prvý januárový deň roku 1949 sa v hornomarikovskej osade u Jurekov narodil Štefan Žibrúň. Odmalička športoval, kde sa dalo a láska k športu, ktorému sa venuje celý život, ho neopúšťa ani na prahu jubilejnej šesťdesiatky.
Športovec samouk
V dedine sme nemali poriadne ihrisko, na telocviku sme väčšinou hrávali iba futbal na mieste blízko dnešného rybníka. V hre sme pokračovali aj po vyučovaní a nejeden raz som pre futbal neprišiel ani na obed a mama ma poriadne vyhrešila. Kondíciu sme mali poriadnu, pretože sme stále behali po okolitých kopcoch, ale pomáhali sme aj doma. Chodili sme na drevo a pracovali aj na poli. Napriek tomu, že chýbal ozajstný tréner a súťaž, niektorí z mojich spolužiakov to dotiahli vo futbale ďaleko. Miroslav Kurej hrával v Plzni a Jozef Ješko za VŽKG Ostrava.
Túžba byť učiteľom
Od žiaka som vždy túžil svoje znalosti odovzdávať druhým a viesť ich. Preto moja cesta po skončení základnej školy viedla na Strednú pedagogickú školu do Turčianskych Teplíc. Pretože mi zle vychádzali roky, hoci som bol prvák na strednej škole, futbal som hrával za žiakov Baník Turčianske Teplice. Až tu som prvýkrát začal s ozajstným tréningom a čoskoro nasledoval prechod k dorastencom. Mal som iba sedemnásť rokov, keď ma tréner dospelých nominoval na zápas proti Varínu. Dodnes si ho dobre pamätám, vyhrali sme 1:0 a ja som chytil jedenástku.
Štyridsaťročná láska
Počas štúdia sme hrávali nielen futbal, ale skúšali aj hádzanú. Vďaka nej som sa zoznámil s manželkou Veronikou, ktorá ju aktívne hrávala. Bola z toho láska, nasledovala svadba, ale na začiatku to bolo iba na diaľku. Hoci mala ponuky hrať za Púchov, Predmier a Bytču, dala prednosť rodine. Nebolo to ľahké, lebo kým ona bývala u rodičov v Domaniži, ja som ešte rok po škole učil v Turčianskych Tepliciach. Potom ma osud zavial do základnej školy v Pružine a do Považskej Bystrice na I. ZŠ. Po telovýchovných slávnostiach, ako sa vtedy chvíľu volala spartakiáda, som nasledoval manželku do Domaniže, kde žijeme spolu už štyridsať rokov.
O deti núdza nebola
Po príchode do Domaniže som sa snažil deťom venovať čo najviac. Bolo z čoho vyberať, pretože prirodzených talentov bolo ako maku. Na telesnej výchove nebolo možné, aby niekto doniesol ospravedlnenie, že nemôže cvičiť, ako je to často dnes. Deti boli vytrvalé, radi trénovali a ešte radšej súťažili.
Keď sme na škvarovom ihrisku začali hrávať hádzanú, záujem bol obrovský. Nebol problém vybrať partiu hráčov, ktorá žala úspechy vo vtedajšej Pionierskej lige. Okrem najväčšieho rivala z Lednických Rovní, ktorý nás vždy vo finále zdolal, boli zdatnými súpermi žiaci z Dubnice, Pov. Bystrice, Košece, Ilavy, Papradna a Dolnej Marikovej. Nebolo to jednoduché, lebo zápasy sa hrali v stredu, spojov nebolo toľko ako dnes. Stalo sa, že sme prišli domov po polnoci zo zápasu a ráno už riaditeľ Šimko pýtal odo mňa prípravu na hodiny. Kde a kedy som ju mal písať, keď som bol s chlapcami reprezentovať školu?
Nezabudnuteľný dorast
Ako chlapci rástli, ich výkonnosť stúpala a ovocie úspechu dozrelo v doraste. Prvý rok v divízii nebol najhorší a skončili sme tretí. O rok sme už súťaž vyhrali a vybojovali postup. Z hráčov možno spomenúť P. Bartoviča, V. Čelka, F. Matušíka, V. a P. Pavlovičovcov, F. Špánika, J. Kardoša, A. Ševčíka, J. Sádeckého, J. Gálika, M. Kardoša, J. Hudčeka, ale aj mnohých ďalších. Chodili sme na turnaje do Frýdku Místku, Otrokovíc, Ježova a ďalších miest. Nezabudnuteľný bol turnaj vo Frýdku Místku, kde sa usporiadatelia pýtali na náš autobus kvôli možnosti zaparkovať. Radšej sme nepovedali, aký dopravný prostriedok máme, pretože vo februári sme prišli na nákladnom aute s plachtou. Aj na nástupe každé družstvo malo rovnaké oblečenie, len my, chlapci z dediny, sme boli oblečení každý inak. Na ihrisku to nebolo poznať, pretože všetci bojovali a hrali so srdcom.
V turnajovom zápase proti Slavii Praha, ktorá bola majstrom Československa, chlapci držali dlho vyrovnaný stav, až v závere nás súper zdolal 24:20. Za Slaviu hral známy Kratochvíl a chytal jeho neskorší dlhoročný reprezentačný kolega Michal Barda, z ktorého si robil náš kanonier zo Zemianskej Závady Paľo Bartovič „dobrý deň“. Takmer každá delovka z jeho pravačky skončila v sieti a po deviatom góle Barda znechutený zobral teplákovu bundu a ušiel na striedačku.
Neľahké podmienky
Dnešná mládež má všetko a nevie si to vážiť. Keď sme chodili hrávať zápasy do Bardejova, vyrazili sme v piatok a v nedeľu sa vracali. Kúpili sme niekoľko cestovných lístkov, v kupé sa chlapci potlačili a viacerí cestovali „na čierno“. Pri cestách na zápasy sme sa raz „nasúkali“ do Gaza trinásti hráči, ja a šofér. Neexistovali žiadne bagety či energetické nápoje. Desať dekagramov vlašského šalátu, rožok, malinovka a do vlaku niečo od mamy. Nikto sa nesťažoval, nestalo sa, že by to niekoho odradilo od tréningu, skôr naopak. Stalo sa, že mama niektorého z chlapcov sa prišla sťažovať, že nemá kto pásť kravy, ale nikto to nevzdal. Tvrdé podmienky mojich zverencov zocelili a myslím si, že sa im to zišlo neskôr aj v živote. Svojmu životnému krédu som verný dodnes, keď ešte trénujem žiakov.
Neznáme víkendy
Keď som začal učiť v Strojárskom učilišti v Pov. Bystrici, zlákal ma dnes už nebohý František Blaško, aby som trénoval spolu s ním dorastencov. Bola to zaujímavá, no náročná práca. Päť dní v týždni v škole s tréningami, cez víkend som hral zápasy so žiakmi a dorastom Pov. Bystrice, okrem toho som hrával hádzanú za vtedajšiu TJ ZVL spolu so Šugovcami, Firitom, Meszárošom. Aby toho nebolo málo, chytával som okresnú súťaž vo futbale za Domanižu. Keď sme stavali dom, času nebolo. Musím poďakovať manželke, ktorá počas mojej neprítomnosti všetko dokázala vybaviť a zorganizovať.
Atletická liaheň
Tvrdé životné podmienky, ale aj tréner, ktorý vedel naučiť a mal pochopenie a cit, boli úrodnou pôdou pre rast športových talentov. „Na dedine behal každý, išlo len o to, podporiť talent a presvedčiť chlapcov, aby ho nepremrhali. Medzi najúspešnejších patrili Jozef Špánik, Viktor Čelko a Anton Lednický. Vďaka nim, ale aj ďalším, sme vyhrávali všetky súťaže. Potom po nich siahli považskobystrickí atléti, odkiaľ bol iba krôčik do Dukly Banská Bystrica alebo bratislavských klubov Slávia UK a SVŠT. Špánik skončil tretí v behu na 3000 metrov cez prekážky na Družbe na Kube. Keď sa napriek dobrým výkonom nedostal na olympiádu, na atletiku zanevrel a dnes pracuje pri polícii. Čelko bol majstrom ČSSR na 800 metrov a Lednický, ktorý je dnes vysokoškolským pedagógom, behal výborne štyristovku.
Federálny titul
Ako hádzanárskemu trénerovi mi zverili krajský učňovský výber, kde bolo dosť Bystričanov.
V rezorte strojárstva sme pravidelne vyhrávali krajské kolá, a tak ma poverili výberom na celoštátne finále učňovskej olympiády. Dvakrát sme sa stali majstrami Československa. Niečo podobné som vyskúšal aj s dievčatami, a hoci tu neboli kvalitné družstvá, skončili sme druhí za Partizánskym.
Domováci boli šťastní
Po nežnej revolúcii ma M. Šimko prehovoril, aby som nastúpil do Detského domova v Domaniži. Deti nemali motiváciu, a preto som sa rozhodol s nimi športovať. Začalo sa im to páčiť, pretože sa každodenne dostali von zo stereotypu. Chodili sme na súťaže a darilo sa nám. Medzi „domovákmi“ skončili najprv v Hriňovej tretí, neskôr v Kľačne druhí a v Istebnom vyhrali. Šťastie som skúšal aj s dievčatami, ktoré skončili tretie vo futbale. Dnes mám radosť, keď mi na narodeniny zablahoželajú, alebo ma prídu navštíviť bývalí „domováci“ a poďakujú za všetko. Je to veľmi krásny pocit, ktorý sa nedá ničím zaplatiť.
Vyhľadávač talentov
Ako tréner žiakov Domaniže nemá vo svojom kádri iba miestnych. „Často som si zobral k sebe chlapca, ktorého nikto nechcel. Po čase, keď sa vypracoval, si jeho bývalí tréneri trhali vlasy. V Rajci som objavil Rybára, ktorý dnes hrá v základe prvoligového staršieho dorastu Žiliny. O ďalších už dnes prejavuje záujem Pov. Bystrica. Hrdý som na vnuka Kristiána Sádeckého, ktorý hráva prvú ligu v Dubnici. Má to ťažké, pretože býva na internáte, ale verím, že to dotiahne ďaleko, predpoklady má. Pri zápasoch nepozerám v prvom rade na výsledky, ale na to, aby chlapci dostávali príležitosť. Chodievame na turnaje, kde šancu dostanú aj najmladší, aby sa ostrieľali, lebo na lavičke sa nikto futbal hrať nenaučí.“
Dedo bojovník
Štefan bol a je tvrdý na všetkých zverencov, ale aj na seba. „Keď mu diagnostikovali nádor, nebolo to ľahké obdobie. Rodina ho podporovala, aj on sám veľmi chcel a bojoval. Po operácii mu trvalo istý čas, kým sa dostal do starých koľají.
Hoci je už na invalidnom dôchodku, stále sa venuje „svojim deťom“. Nielen štyrom vnúčatám, ale aj tým, ktorých trénuje. Ťaháme to spolu štyridsať rokov, prežili sme dobré a zlé, ale môžem povedať, že je to ten najlepší manžel, otec a dedo,“ s láskou hovorí manželka Veronika. K Štefanovej šesťdesiatke sa gratuláciami pripájajú aj všetci tí, ktorých naučil mať rád šport a dal im do života mnoho cenných rád, z ktorých čerpajú dodnes. ⋌
⋌JOZEF ŠPROCHA
