Medzi športovcov, ktorí robia dobré meno našej krajine, možno zaradiť aj cyklistov Martina a Petra Velitsovcov. Obaja sa zúčastnili prestížnych pretekov, kde každý svojím spôsobom zaujal.
Peter vyhral najťažšiu horskú prémiu na Tour de France a Martin prekvapil krásnym ôsmym miestom v časovke na španielskej Vuelte. V minulých rokoch získavali oba tituly a medaily na majstrovstvách Slovenska v kategóriách juniorov a do 23 rokov. Na bicykloch prejazdili takmer celú Európu s výnimkou Portugalska, pretekali v USA, Afrike, Japonsku a Austrálii.
Šanca iba v zahraničí
Obaja bratia začali s cyklistikou skoro, pretekali v Púchove a neskôr ich cesty viedli do Dukly Trenčín. Hoci sa im darilo, dlho v tíme neostali. „Vedeli sme, že jediná šanca, ako sa stať kvalitnými cyklistami a nestagnovať, je odísť do zahraničia. Mali sme šťastie, že si nás všimol dánsky novinár, a vďaka nemu sme získali v roku 2005 zmluvu v malom juhoafrickom tíme Konica Minolta. Odtiaľ nasledoval po sezóne v oku 2006 prestup do nemeckého tímu Wiesenhof Felt a sezónu 2008 sme odjazdili vo farbách ďalšieho nemeckého tímu Milram, kde máme zmluvu ešte na jednu sezónu,“ opisuje v krátkosti doterajšie pôsobiská starší Martin.
Spoločné dúhové tričko
Na majstrovstvách sveta v nemeckom Stuttgarte v roku 2007 sa zišla veľká konkurencia aj v kategórii budúcich hviezd do 23 rokov. „Obaja sme boli vo forme, príprava nám vyšla. Mali sme výbornú sezónu a cieľom bola medaila. Ak by jeden z nás neskončil do tretieho miesta, bol by som nahnevaný. Preteky sa vyvíjali sľubne, perfektne sme s bratom spolupracovali a s blížiacim sa záverom som veril, že medaila bude. Škoda, že v závere Martinovi došli sily, ale veľmi mi pomohol. V záverečných kilometroch som zabojoval aj za neho a vybojoval titul majstra sveta. Veľkú zásluhu na úspechu mal práve Martin a najradšej by som bol, keby sme dúhový dres svetového šampióna mohli mať obaja,“ hovorí o zlatom úspechu o niekoľko minút mladší Peter.
Zradné zápästie
K cyklistike patria aj zranenia. O pády v „balíku“ či pri dojazdoch niet núdze. „Mne sa zranenia na pretekoch, našťastie, vyhýbali. Na tréningu sa mi stalo dvakrát, že ma zrazilo auto, ale dopadlo to dobre,“ smeje sa Peter. Martin má o niečo horšie skúsenosti. „Začiatkom roka som mal nepríjemný pád v Belgicku. Ruka bolela, ale jazdil som so sebazaprením ďalej dva týždne. Až potom mi lekári doma zistili, že mám vlasovú zlomeninu. Kvôli nej som prišiel o šancu nominovať sa na Giro d Italia a nemohol som ísť ani s bratom na Tour de France.“
Cyklistický vrchol v televízii
Prvý štart na Tour de France vyšiel Petrovi, pretože Martin sa do nominácie nevošiel. „V tíme nás je dvadsaťpäť, ale štartovať mohli iba deviati. Veľmi som sa na preteky do Francúzska tešil a v prvom týždni sa mi darilo držať sa v hlavnom poli. Druhý týždeň bol oveľa horší a náročnejší a občas prišli aj „čierne“ myšlienky. Po dni odpočinku som zistil, že sily mám a bolo by dobré urobiť solídny výsledok. Avizoval som, že pôjdem do úniku, v čom ma vedenie tímu podporilo. Sedemnásta etapa s dĺžkou 210 kilometrov mala prívlastok kráľovská, pretože na nej sa nachádzali „dvojtisícové kopce“. Kopec som poznal, pretože pred Tour som ho išiel počas pretekov Dauphne Liberé. Podarilo sa mi „odskočiť“ spolu s niekoľkými cyklistami a postupne sme získali osemminútový náskok. Pred najťažším kopcom Col de la Croix v niekoľkokilometrovom stúpaní ostrými serpentínami som postupne za sebou nechal všetkých súperov a na vrchol v nadmorskej výške 2067 metrov som prišiel prvý. Ako som sa neskôr dozvedel, bol som prvým cyklistom zo strednej Európy, ktorý dokázal vyhrať túto horkú časovku, ktorá sa v doterajšej histórii Tour išla pätnásťkrát.
V ďalšom priebehu ma potom dostihli favoriti a nebol som medzi najlepšími, no úspech ma veľmi tešil. Mimoriadne spokojní boli majitelia tímu, pretože celú etapu vysielali televízne stanice priamym prenosom. Keď som bol v úniku, kamery ma zaberali takmer celé vysielanie, čo bola najlepšia reklama. Celkovo som skončil v prvej desiatke, ale pretože viacerí cyklisti boli dodatočne diskvalifikovaní pre doping, neustále sa posúvam vpred ešte aj teraz,“ spokojne konštatuje Peter.
Najlepší slovenský výsledok
Martin Velits čakal na svoju šancu v trojici najkvalitnejších pretekov až do septembra. „Po vynechaní talianskej a francúzskej časti som bol nominovaný na Vueltu, kde naopak, neštartoval brat. Moje chvíle prišli v piatej etape, ktorou bola časovka na 30 kilometrov. Pri meste Ciudad de Real pripravili organizátori členitú trať dlhú 52 kilometrov. Veril som si, pretože asi o mesiac skôr na pretekoch Okolo Saska som v podobnej časovke obsadil šieste miesto. Od začiatku sa mi išlo dobre, na medzičasoch som sa stále držal v popredí až do konca, kde ma klasifikovali so stratou 1:15 min na víťazného Leipheimera na ôsmom mieste. Ako mi neskôr povedali, je to najlepší výsledok slovenského pretekára od vzniku samostatného štátu na jednom z trojice špičkových pretekov. V namáhavej Vuelte sa mi podarilo obsadiť ešte pätnáste a dvadsiate ôsme miesto a v konečnom poradí som skončil na 73. mieste,“ vracia sa v spomienkach na úspešnú premiéru Martin.
Afrika nie je safari
Prvá zahraničná zastávka oboch bratov bola netradičná – Juhoafrická republika. „Mali sme mladý tím, jazdili sme po celom štáte, ale dostali sme sa aj na kontinentálne preteky. Ak si niekto myslí, že pri pretekoch v Afrike okolo nás pobehujú zebry, levy či iná divá zver, je na omyle. Juhoafrická republika je vyspelý štát európskeho typu. Etapy boli dlhé, väčšinou rovinaté ako na diaľnici. Jazdili sme v okolí krásnych pláží, ale niekedy nás trať zaviedla aj do vysokých hôr, kde boli viac než „dvojtisícové“ hory. Nebolo tam zle, ale tešili sme sa, keď sme podpísali zmluvy s nemeckým Wiesenhofom,“ vracia sa k africkému dobrodružstvu Martin.
Zmarená olympiáda
Dobré výsledky na Tour boli predpokladom, že Peter Velits bude nominovaný na olympiádu do Pekingu. V čase, keď úspešne bojoval so súpermi a kilometrami v Alpách, v nominácii sa objavil iba ako náhradník, čo tréneri zdôvodnili jeho únavou. „Je to už za mnou, ale trpkosť z prístupu funkcionárov vo mne ostala. Formu som mal, boli aj výsledky a aj spolujazdci a vedenie z tímu očakávali, že do Pekingu pôjdem. O únave nemohlo byť ani reči, pretože ako profesionál viem, čo mám robiť a na olympiádu by som mohol ísť. Bohužiaľ, príležitosť dostali pretekári, ktorí mali zrejme lepšie zázemie a dopadli tak, ako dopadli,“ konštatuje Peter.
Doping a kríza
„Doping je v cyklistike veľmi rozšírený, ale nie je to náš prípad. V tomto roku sme boli už sedemkrát kontrolovaní na rôznych miestach. Komisári nás môžu hocikedy prekvapiť, pretože neustále musíme hlásiť presné miesto pobytu.
Kríza sa vyskytne takmer v každom preteku, záleží len na pretekárovi, ako sa s ňou vysporiada. Dôležité je nepodceniť pitný režim, jazdiť sa nedá ani s prázdnym žalúdkom. K dispozícii na pretekoch máme tašky s jedlom, ktoré nám chystajú maséri. Jedávame rôzne „rýchle cukry“, gely, müsli tyčinky, ale najradšej s bratom máme rôzne žemle. Počas etáp vypijeme veľa, ale v závere fľaše zahadzujeme, pretože každá plná fľaša váži kilogram a na bicykli s hmotnosťou 6,8 kg je poznať každý gram naviac.
Pre cyklistov je najväčším strašiakom zberný autobus, do ktorého musia nastúpiť tí, ktorí naberú väčšiu stratu, než je percentuálne povolené. To sa nám zatiaľ nestalo, iba raz som musel vzdať etapu, keď som bol po chorobe, a ďalej to už nešlo,“ priznal sa Peter.
Atmosféra prekoná darčeky
Vianoce sú jednou z možností, kedy obaja bratia trávia vzácne chvíle voľna so svojimi najbližšími. „Od malička máme radi Vianoce, ale potom, ako sme profesionáli, si ich vážime a vychutnávame čoraz viac. Zažili sme aj smutné sviatky, keď sme boli v Minolte priamo v Afrike. Ozdobený stromček, ani darčeky atmosféru domova nenahradili. Teraz, keď prídeme domov, pre nás nie sú dôležité darčeky či jedlá, ale pokojná a krásna atmosféra rodinných vianočných sviatkov. Ani vtedy nezaháľame, nesedíme pri televízore, ale chodíme na trenažér, hráme hokej, aby sme nezleniveli,“ dodali bratia spoločne.
Bez brata neprestúpim
V cyklistickom peletóne nie je veľa bratských dvojíc, medzi najznámejšie patria Luxemburčania Schleckovci či Kazaši Efimkinovci. V tvrdej konkurencii profesionálnych tímov, ktoré si vyberajú len najlepších z najlepších, je raritou, že Peter a Martin vždy jazdia spolu. „Je to jedna z našich podmienok, pretože od cyklistických začiatkov jazdíme v rovnakom tíme. Po Dukle sme spolu prestupovali do Minolty, aj neskôr do Wiesenhofu. Pri ďalších rokovaniach o zmluvách to nebolo ľahké. Niektoré tímy chceli iba jedného, ďalšie ponúkali zmluvu pre oboch, ale iba na rok. Milram bolo najlepšie riešenie, čo môžeme po polovičke angažmá povedať. Výsledky neboli zlé, sme ešte mladí a verím, že v budúcom roku dosiahneme lepšie výsledky, ktoré nám zaistia lepšie podmienky. Z cyklistiky sa dá vyžiť, hoci nie je to také lukratívne ako vo futbale. Cyklistika je drina, ročne najazdíme 13 000 súťažných a 30 000 tréningových kilometrov. Radi by sme v zdraví pridali ďalšie desiatky tisícoviek kilometrov a fanúšikov na Slovensku potešili úspechmi “ hovorí za oboch starší Martin.⋌JOZEF ŠPROCHA
