to spomenie.
Nečudo. Po skončení vysokej školy odišiel z Oravského Veselého na východ – na univerzitu v Košiciach – a v šesťdesiatom ôsmom na západ – do Kanady. V súčasnosti žije 73-ročný Milan Jablonský v kanadskej Otawe. V čase, keď v Európe je už po polnoci, sadá si k internetu. Vtedy sú už slovenské aj české denníky na webe a on si rád prečíta, čo je u nás nové. Aj my sme sa o jeho zaujímavej a rušnej mladosti dozvedeli len vďaka internetu.
Indiánky sme "žrali"
Kto z -caťročných Slovákov nemiloval westerny a indiánky? Winnetou, Old Shatterhand, náčelník Čingačkuk, Lovec jeleňov... Hrdinovia, predstavujúci ideál boja dobra proti zlu. Literárni a filmoví hrdinovia, ktorí spopularizovali v Európe pôvodné americké obyvateľstvo ako by to nedokázala žiadna reklamná kampaň. Slovenské deti a mládež mayovky, cooprovky a iné knihy o Divokom západe priam hltali, filmy takisto. Keď v západnom Nemecku začali nakrúcať Winnetoua, filmové štúdiá východného bloku nemohli zaostať – filmové štúdio DEFA vo východnom Nemecku začalo tiež nakrúcať indiánky. A do nich potrebovali dobre „udělaných“ a svalnatých mladých mužov – bojovníkov, banditov, bitkárov. Milan Jablonský sa nikdy nedozvedel, kto ho odporučil režisérovi filmu Synovia Veľkej Medvedice, aj keď má tušenie, že to bol Martin Ťapák, s ktorým sa zoznámil pri nakrúcaní Jánošíka. Vtedy už mal nejaké skúsenosti z nakrúcania v Prahe, hral aj v Divadle ABC v réžii Jana Wericha, nechýbali mu ani skúsenosti z predvádzacieho móla.
Paragán na telovýchove
Milan Jablonský odišiel z Oravského Veselého na Vyššiu lesnícku školu do Banskej Štiavnice a odtiaľ rovno na povinnú základnú vojenskú službu. Ešte počas strednej školy sa stal členom parašutistického krúžku. „Než som nastúpil na vojenčinu k výsadkárom, strávil som ako člen klubu niekoľko rokov na letisku v Sliači. Počas vojenčiny som skákal z balóna, vrtuľníka, z lietadiel, cez deň, v noci, s plnou poľnou aj bez,“ spomína M. Jablonský. Po vojenčine zamieril do Prahy, na Inštitút telesnej výchovy a športu. Zo 400 uchádzačov vtedy prijali len 40, Milan bol ako špičkový paragán vytrénovaný, nemal problém splniť požadované limity.
Ako slepá kura k zrnu
V druhom semestri mal Milan hodinu gymnastiky. Študentov pozorovalo niekoľko cudzích ľudí. Onedlho niektorí študenti dostali pozvánku do istého hotela, predstaviť sa režisérovi a štábu. „Museli sme sa promenádovať v plavkách, ako na Miss Universe,“ smeje sa z toho dnes Milan Jablonský. Výsledok: Milana vybrali do úlohy športovca v romantickej komédii Slečna od vody. „Wow! Doteraz žasnem, že som sa len tak mimochodom ocitol v jednom tíme s Jiřinou Bohdalovou a Jaroslavom Marvanom! Gustav Haverle - hral vo filme druhú hlavnú úlohu a spriatelili sme sa - sa ma spýtal, či si nechcem zahrať epizódnu úlohu v Divadle ABC, v hre Návrat stratenej dámy, vraj ju režíruje Jan Werich a v hlavnej úlohe je znova Jiřina Bohdalová. Kto by to odmietol? Známa herečka a slávna postava českého divadla a filmu – a ja v jednom „kuse“ s nimi? Wow!“ žasne doteraz Milan Jablonský. „A k tomu 60 korún za večer! Na tie časy to boli veľmi slušné peniaze a ja ako študent som ich naozaj potreboval. Chcel som trochu uľaviť rodičom, lebo boli stále vo finančnej tiesni, veď na vysokej škole financovali aj mladšieho brata Jozefa.“
Z javiska na mólo
Na jednej zo skúšok Milana oslovili dve fešné dámy. Po pár vetách zistil, že ide o populárne manekýnky pražského Domu módy a časopisu Odívání. Obe si v divadle privyrábali. „V tom čase profesia modelky nemala taký „celebrity status“ ako dnes. Vtedy u nás vychytené modelky nezarobili ani toľko, čo na západe detský model. Dievčatá mi povedali, že šéfredaktorka časopisu ma chce vidieť. Celé tri ďalšie roky som strávil v spoločnosti modeliek, fotografov, redaktorov... Dokonca som sa sám podieľal na tvorbe oblečenia pre beh na lyžiach – veď som študoval na telovýchove ako špecializáciu zimné a severské disciplíny. Wow, ani nemusím hovoriť, aké úžasné boli turné po mestách v Čechách – šesť až osem krásnych modeliek a ja jediný muž medzi nimi!
Strana a vláda sa postarali!
Jednou z „výhod“ vtedajšieho totalitného systému bolo udeľovanie umiesteniek. Milan dostal umiestenku do Banskobystrického kraja. Kategoricky ju odmietol. „Profesor Kostka skoro dostal infarkt. Začal koktať: čo si to dovoľuješ... Strana a vláda sa o teba postarali... bla, bla, bla... Dostal som strach, že ma nenechajú promovať. Súhlasil som vrátiť sa na Slovensko, aj keď mi bolo ľúto odísť z Prahy. Vrátil som sa domov, na Oravu. Hneď som rozposlal najmenej 10 žiadostí o miesto. Dostal som niekoľko pozvánok na pohovor, no zamieril som na katedru telesnej výchovy lekárskej fakulty VŠ v Košiciach. Vzali ma. A tak som v roku 1961 začal robiť asistenta telesnej výchovy na LF. To som robil asi dva roky, keď znova prišlo volanie z filmu...“
Jánošík
Milan dostal pozvánku od filmového štúdia Koliba, vraj sa má prísť predstaviť Paľovi Bielikovi, na konkurz do dvojdielneho farebného širokouhlého filmu Jánošík. „Holy-Moly, moje srdce sa rozbúchalo na vysoké obrátky! Paľo Bielik, legenda slovenského filmu – predstaviteľ prvého Jánošíka z roku 1935!“ spomína Milan Jablonský. „Nedávno som si pustil videopásku s „naším“ Jánošíkom z roku 1963. V pamäti sa mi neuveriteľne živo vynárali zážitky z nakrúcania v roku 1962, keď Dr. Fero Kuchta (Jánošík) a jeho zbojnícki kumpáni od Ctibora Filčíka (Hrajnoha) až po Martina Ťapáka (Uhorčík) či Jožka Krónera sa od rána do večera parili v súkenných portkách v strmých kopcoch Vrátnej a Gemerskej doliny. Ja som mal šťastie, v záberoch som mal noblesne ľahké oblečenie uštipačného, trocha arogantného mladého grófa Bélu Dolinaya. Okrem hrania som pomáhal Maťovi Ťapákovi s asistenciou réžie. Paľo Bielik mi vtedy tiež ponúkol miesto asistenta réžie – s Maťom Ťapákom sme mali veľa spoločného, obaja Oravci, naučení tvrdo a poctivo pracovať. Zdvorilo som odmietol, nemienil som sa vzdať svojho miesta na univerzite. Bol to krásny kus môjho života.“
V indiánskej koži
Milan Jablonský s nadšením spomína na obdobie nakrúcania s Gojkom Mitičom, tiež „telocvikárom“. Gojko si už predtým zahral vedľajšie úlohy v „západných“ indiánkach – s Pierom Briceom (Winnetou) a Lexom Barkerom (Old Shatterhand) – v DEFA hral hlavné úlohy. Z nich je pre strednú a staršiu generáciu nezabudnuteľný Čingačkuk.
„Pozvanie ísť opäť natáčať ma veľmi prekvapilo,“ hovorí Milan o roku 1966. „Jedného horúceho dňa prišiel telefonát z Barrandova, či môžem okamžite odcestovať do Juhoslávie. Fakulta už mala skúsenosti s mojimi filmovačkami a nerobila mi žiadne problémy. Aké bolo moje prekvapenie, keď som na pľaci ako prvého stretol Maťa Ťapáka – stále si myslím, že to bol on, kto ma navrhol do tímu - vtedy už slávnu to osobnosť slovenského folklóru! Goralstvo sa ani v jednom z nás nezaprelo – spojenci naveky! Milé prekvapenia neprestávali. Maťo mi predstavil nosatého – prepáč, Jožko - Jožka Majerčíka, slávneho tanečníka z Lúčnice a napokon režiséra, Čecha Jozefa Macha. Vo filme Synovia Veľkej Medvedice ma čakala úloha Horského hromu.“
S plným nasadením
Hlavnú úlohu vo filme hral Gojko Mitič. A jeho sparingpartnera v osobných súbojoch aj v ďalších dvoch filmoch bravúrne zvládal práve Milan. Bitky na súši, vo vode, skoky zo stromov do vratkého kanoe či zo skál – to všetko mladý telocvikár výborne zvládal. Doteraz si spomína, ako pri bitke pod vodou ako náčelník Hurónov Rýchly jeleň takmer utopil Ralfa Romera – Lovca jeleňov. Tak sa vžil do úlohy, že si vôbec nevšimol, ako sa herec bráni. Až Gojko Mitič spozoroval, o čo ide. Krik štábu nepomáhal, pod vodou nebolo nič počuť. A tak sa Gojko vrhol do vody, oboch bitkárov od seba odtrhol a Ralfovi pomohol na breh... Spomienky Milana na nakrúcanie indiánok a westernov (Zlato v Black Hills, Bieli vlci) nájdete na webovej stránke sweb.cz/priloznikj/514.htm.
Počas nakrúcania v zahraničí Milana zastihla správa o invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. „Ráno 21. augusta som v jedálni hosťovského domu DEFA zapol rádio a s úžasom som na Slobodnej Európe počúval, čo sa u nás deje. Bol som šokovaný. Zástupcovia DEFA sa nám pokúšali inváziu vysvetliť, márne. Musel som domov. Oni sa museli uspokojiť s mojím dvojníkom. Onedlho som pochopil, že v okupovanej krajine nedokážem žiť a emigroval som do Kanady. Ktovie, ako by sa bola ďalej vyvíjala moja filmová kariéra a život, nebyť invázie Rusov do Československa?“
Znova na Slovensku
Milan ani v Kanade neopustil fitness hnutie, pracoval ako osobný tréner, i ako maliar a sochár. Mnohé z jeho diel môžete tiež nájsť na nete, rovnako ako jeho vlastný aktívny blog. Keď začiatkom 90. rokov prišiel navštíviť Slovensko, neobišiel ani rodné Oravské Veselé – zápis o tom sme našli aj v školskej kronike. O 10 rokov sa celý mesiac túlal po Slovensku, Oravu nevynímajúc. Vo svojom veku však už nepredpokladá, že by sa sem ešte niekedy vrátil.
MELÁNIA PASTVOVÁ
