Pokrstený vrah
„Keďže som v roku 1999 na samotke prijal krst, ako veriaci potrebujem sviatosti. Keď tu bude sviatosť oltárna, budeme mať stále medzi sebou aj Boha. Viera bude na vyššej úrovni, čo sa odrazí na komunikácii medzi odsúdenými a príslušníkmi. Mám trest dvadsaťtri rokov za dvojnásobnú vraždu. Prvých dvanásť som bol na samotke, teraz pracujem v ústavnej kuchyni. Po duchovnej stránky sú Vianoce pekné sviatky. Prostredie väzenia sa podobá maštaľke betlehemskej tým, je tu chudoba – súženie. Človek to preciťuje viac, ako v materiálnom dostatku. Uvedomíme si, že Boh sa skláňa k najbiednejším, že na svätú noc sa narodí a premení našu noc hriechov na noc svätú, ako keď sa narodil Ježiš,“ rozhovoril sa o Vianociach Vladimír, ktorému zostáva v Ilave odsedieť ešte deväť a pol roka.
Vyhýbame sa téme, ktorú načal - činu, za ktorý dostal taký vysoký trest. Ako však povedal sám, za kňaza ísť študovať nechce. „Stačí mi čítanie literatúry o vierozvestcoch na púšti, ktoré ma zaujíma viac," dodáva Vladimír.
Veriaci bratia
„V čom sú iné, ako vonku? Človek je odmala navyknutý na rodinu. Bude to pre mňa boj, aby som sa s ňou zblížil, našiel uspokojenie v Bohu, v modlitbách. Uvidím, či sa mi bude dariť. Doposiaľ sme mali slúžené omše inde, teším sa na tie v kaplnke. Vianoce sú o darčekoch, ale čo si môžete priať tu? Je to dosť obtiažne. Darčeky sa nedostávajú. Zo strany odsúdených poteší úsmev či prejav spolupatričnosti. Ide skôr o vnútorný darček,“ povedal o tri roky starší súrodenec Peter, ktorému ostáva ešte osem rokov.
To isté čaká na jeho brata Pavla. „Myslím si, že je veľmi pozitívne, keď človek môže ísť v tichu a kľude porozmýšľať. Je to darček pre nás. Je dosť ťažké, byť tu, no prítomnosť brata mi situáciu uľahčuje. Sme na jednej izbe, no každý pracuje inde. Ja v kuchyni pre príslušníkov, on pre odsúdených,“ tvrdil Pavol.
Stranu pripravil (MK)
