Držiac sa hesla „lepšie je raz vidieť ako stokrát počuť", sme sa vybrali na miesto zo všetkých najpovolanejšie, priamo do Slovenského národného divadla.
Všetko sa to začalo, ako inak, pred budovou nášho gymnázia. O tretej hodine popoludní sme už všetci netrpezlivo čakali na autobus, ktorý nás mal doviezť do Bratislavy. Aby sme nešli naprázdno, k našej triede (2. E), sa pridalo zopár profesoriek a profesorov, ktorí na nás výnimočne nehľadeli prísnym učiteľským okom, ale spokojne sedeli na svojich sedadlách a tešili sa na blížiace sa predstavenie. Samozrejme, aj nad našou posádkou bolo treba držať veliteľskú ruku a v tomto prípade tá ruka patrila pani profesorke Novákovej, ktorá celý tento „výlet za umením“ vymyslela a zorganizovala.
O dve hodiny sme už stáli zoči-voči budove, ktorá, okrem toho, že sa stavala úctyhodných dvadsať rokov, je „domovom“ tých najznámejších tvárí a hercov, akých tu na Slovensku máme. Myslím si, že každému z nás bolo ihneď jasné, že dátum 16. január, sa nám navždy vryje do pamäti ako piatok, ktorý sme výnimočne nepresedeli niekde v bare, ale na sedadlách ozajstného divadla, hľadiac do tvárí ozajstných hercov. Do začiatku predstavenia zostávalo ešte trocha času, niektorí ho využili na posedenie v kaviarničke, druhí si bezstarostne obzerali Bratislavu. Ja som sa so svojimi priateľkami vybrala do divadelného bufetu. Poviem vám, nevidieť tých ľudí, ako v rukách držia fľaše s minerálkou a popíjajú viedenskú kávičku, vôbec by som si ten bufet nevšimla. Ak by ste tu totiž hľadali občerstvenie, pripomínajúce to naše v kine Mier, zostali by ste prekvapení rovnako ako ja. Celé divadlo bolo nové, pekné a veľmi moderné. Veď je to, koniec-koncov, náš národný klenot. Keď som však vošla do sály, celkom sa mi uľavilo. Vyzerala rovnako ako všetky ostatné divadelné sály, ktoré som doteraz videla. Dokonca aj naše elegantné kostýmy sa skryli v príjemnom prítmí. Len na javisko dopadalo svetlo, v ktorom sa vynímali talentovaní herci.
Obsadenie bolo naozaj hviezdne, blysli sa tu také mená ako Emília Vášáryová (Šora Anzula), Ján Slezáček (Ilja Zorkovic), Ján Koleník (Niko Dubčič), Soňa Valentová-Hasprová (pani Zorkovicová) či Kristína Turjanová (Katica). Dramatizácia Kukučínovho románu zobrazovala absurdnú a nenaplnenú lásku mladej sedliačky Katice k Nikovi, bohatému aristokratovi, ktorá sa skončila v tichej trápnosti. Dramaturg Peter Pavlacov dokázal oživiť Kukučínov román tak, aby bol pre diváka pútavý a zaujímavý aj v dnešnom čase, no pritom sa mu podaril celkom presný a podrobný prepis pôvodných textov. Osobne ma najviac upútalo stvárnenie jednotlivých scén, páčilo sa mi, ako sa navzájom prelínali, divák bol po celý čas držaný v napätí a azda najkrajšie boli samotné monológy postáv. Práve tie poskytovali divákovi priestor na zamyslenie sa a akoby mu prehovárali do duše.
Obohatení umením sme v neskorých večerných hodinách odchádzali z divadla. Niektorí z nás sa tešili z pekného umeleckého zážitku, tých druhých hrial pri srdci pocit, že majú o jednu povinnú literatúru menej a nemusia čítať knihu. Akokoľvek, bola to pre nás všetkých dobrá skúsenosť a zostáva mi povedať už len jedno. Hor sa na „kultúru“!
MIROSLAVA MIŠKECHOVÁ
