Ďalším „odpudzujúcim“ faktom mohlo pre niektorých byť i samotné lyžovanie, alebo čo i len predstava „zapnutia sa“ do lyží. Pre niektorých podozrivo dobre zdatných lyžiarov to bolo naopak to najlepšie.
Začiatok našej „hry“ sa datuje na 12. január, pár minút pred ôsmou hodinou ráno. Zopár „nedočkavcov“ prišlo skôr a spôsobili menšie problémy všetkým, ktorí sa snažili prejsť po chodníku v okolí považskobystrického gymnázia. Študentom 1.C, 1.D a tercie spolu so svojimi taškami preplnenými samými „nevyhnutnými drobnosťami“, a hlavne nekonečnými zásobami všelijakých dobrôt, a taktiež s dvomi dovtedy prázdnymi autobusmi, sa pri snahe čo najskôr „naložiť“ podarilo spôsobiť zápchu cesty pred gymnáziom, za ktorú by sa nemusela hanbiť ani diaľnica D1. Po úspešnom naložení všetkej batožiny (niektorým taškám sa ušlo lepšie miesto ako býva zvykom) a usadení sa všetkých na miesta, nie vždy podľa želania, sme nabrali smer lyžiarske stredisko Skalka pri Kremnici.
Po, našťastie, bezproblémovej ceste nás náš budúci domov privítal slnečným počasím a nasledovalo ubytovanie v zrekonštruovanej chate Limba. Rozdelenie izieb bolo bez ťažkostí, izby sa niekomu pozdávali viac, niekomu menej. Nasledovala menšia obhliadka zjazdoviek, aby sa niektorí z nás dozvedeli, kam ani náhodou aspoň počas pr- vých dní nezablúdiť. Potom nás už čakal prvý obed a prvé nacvičenie si obliekania niekoľkých vrstiev oblečenia, zapínania lyžiarok a tá najťažšia úloha - vyniesť si lyže hore „kopčekom“ na jeho rovnejšiu časť. Tam už nás čakali naši budúci inštruktori - profesori Puček, Schwartzová, L. Kardošová L., Filipová, Foltin, Kollár a Jalakša. Tí si nás podľa našich doterajších skúseností rozdelili do skupín a oboznámili nás s miestom nášho ďalšieho pôsobenia. A tak sa z niektorých z nás stali možno už navždy „blonďáci“ a z iných „lanovkári“. Prvý deň sa potom vyvíjal rôzne. Nie všetkým sa darilo, ale to už nastal čas na večeru a prvé rozprávanie dojmov a úspechov. Po večeri sme sa zišli v spoločenskej miestnosti, kde nám profesor Puček povedal zopár organizačných pokynov. Potom už nastal čas pre niektorých dlho očakávaný čas na zoskupenia na rôznych izbách, na rozhovory a spoznávanie, na ktoré sa v škole nenájde dostatok času, až kým sa nezačala večierka a nastal čas „vychutnať“ si prvú noc v novej posteli a oddýchnuť si po dni plnom viac či menej príjemných zážitkov.
Ranné vstávanie nebolo všetkým po chuti. Nasledovala „kontrola“. Vopred vybraná skupinka profesorov spolu s pani doktorkou sa prišla pozrieť, či si budeme môcť aj nasledujúci deň vychutnať na svahu alebo v posteli. Našťastie, sa nič vážne nevyskytlo. Nasledovalo dopoludňajšie lyžovanie, obed, chvíľa oddychu, popoludňajšie lyžovanie, chvíľka oddychu, večera, stretnutie a zhodnotenie dňa v spoločenskej miestnosti a osobné voľno až do večierky. Ďalšie dni prebiehali v podobnom duchu. Za zmienku stojí stredajší večer, keď sa na dvoch svahoch, jednom menej a druhom viac náročnom, organizovalo večerné lyžovanie. Tí, ktorí sa dali zlákať určite neľutovali a my, ostatní, sme ich len so závisťou a miestami i obavami pozorovali, alebo si užívali večer „niekde“ na chate. Každý večer sa, či už po alebo ešte pred „stretnutiami“, konali mnohé súťaže v „twisterovi“ či pingpongu a v „oddychový deň“, stredu, keď sa nekonalo popoludňajšie lyžovanie, sme si vyskúšali bowling, saunu či bazén, všetko podľa chuti.
Štvrtkový večer sa niesol v znamení „lúčenia“. Treba povedať, že profesori nám ho naozaj spríjemnili. Organizovali sa rôzne súťaže, ktoré nemali núdzu o záujemcov, ktorí sa chceli zapojiť. Nakoniec boli odmenené všetky triedy sladkými odmenami za „dobré“ správanie a za to, že všetci, aj tí úplní začiatočníci, prišli aspoň z časti na to, o čom lyžovanie vlastne je, že to nie je len také jednoduché šmýkanie sa dole kopcom, a možno sa im dokonca samotné lyžovanie aj zapáčilo. Boli, samozrejme, udelené aj rôzne tituly, ktoré pobavili všetkých, nielen samotných „ocenených“. Nasledovala dlho očakávaná diskotéka, na ktorej sa tí so zásobami neminutej energie, ale aj my ostatní, dokonale vybláznili.
Posledný deň nás čakalo už len pár hodín na lanovke a príslušnom svahu, kam sa už presunuli všetky „družstvá“, aby si dokázali, že takmer žiadny svah nie je pre nich prekážkou, no hlavne vychutnali si nezabudnuteľný zážitok jazdy na lanovke, pre poniektorých i vystupovanie z nej. Nasledovalo balenie, „zbavovanie“ sa pocitu, že ste niečo zabudli, či využívanie posledných možností doplniť si fotoalbum. Potom už len posledný obed, pohľad do vyprázdnenej izby, snaha dovliecť nepochopiteľne ťažké batohy k autobusu, naloženie všetkej batožiny na miesto, kam patrí (opäť sa to nepodarilo v plnom rozsahu), usadenie sa na miesta a už len sladké „podriemkavanie“ až do cieľa.
Čo dodať na záver? Určite sa patrí poďakovať. Profesorom za nezlomnú trpezlivosť, určite aj kuchárkam a kuchárom z chaty Limba, ktorí sa snažili vždy navariť tak, aby sme nemuseli využiť naše „zásoby“, aj keď sa, samozrejme, nedá vyhovieť každému, šoférom, ktorí asi veľmi ľutovali, že nebol dopredu stanovený limit na množstvo batožiny na jednu osobu, za bezpečnú cestu tam i späť, kremnickej prírode, ktorá nám za päť dní ponúkla možnosť vyskúšať si lyžovanie hádam vo všetkých druhoch počasia a ukázala svoju nepopierateľnú krásu. No a, samozrejme, všetkým zúčastneným, ktorí majú čo i len ten najmenší podiel na tom, že raz o pár rokov budeme na jeden týždeň v januári roku 2009 spomínať s úsmevom.
LUCIA, 1. D
