Jozef sa podieľal na jej príprave a prispel k nej aj časťou svojej zbierky. Tentoraz nešlo iba o samorasty, ale pomocníkov, ktorí tu boli pre ľudí už dávno. „Oplatí sa vidieť očami, cítiť trošku srdiečkom a precítiť spomienkami. Potešilo ma, že staršia generácia sa pristavila, a vybavila si, na čo sa ktoré veci používali. Dnešná mládež nemá o ne záujem, moderná doba sa o ne nestará. Možno, keby bola v obci zbierka, ktorá by dokladovala všetko to, čo sa v tradičných chalupách nielen v našej dedine používalo pre potrebu človeka, rodiny, zvierat,“ húta nahlas Jozef.
Sedíme v malej a vyhriatej miestnosti, kde má časť zbierky. Všetko má svoje miesto. Žehličky, nástroje, mince, lyže či tabuľa, ktorá kedysi označovala úrad.
Zháňa stále nové exponáty, ktoré by zbierku rozšírili. Ľudia vraj vyhodia dnes hocičo, ničoho im nie je ľúto. „Ak niekto kúpi starú chalupu, spýtam sa. Lenže ťažko sa zháňa tam, kde pristavia kontajner, vysypú všetko staré a nepotrebné doň a odvezú. Zle sa mi počúva, keď niekto povie, že prednedávnom niečo podobné vyhodil, lebo ani nevedel, že také staré veci zbieram,“ ťažká si Jozef.
Rárohy, ako ich mnohí volajú, vraj patria do koša. Za niektoré je ochotný zaplatiť aj nejakú korunu, samozrejme, podľa svojich možností. Nie vždy sa dá všetko kúpiť.
Minulú stredu mi známy sľúbil doniesť staršie žehličky, som zvedavý, či na mňa nezabudol. Ak hej, nič sa nestalo, no opäť sa dalo niečo zachrániť. Nie pre mňa, ale budúcu generáciu,“ hovorí zberateľ.
