Ázijská premiéra
Dievčatá začínali ako mažoretky vo veku šesť – sedem rokov, odvtedy sa z nich stali veľké slečny, ktoré prešli žiackou a juniorskou kategóriou medzi seniorky. Súbor je už desať rokov členom celoslovenskej a európskej asociácie mažoretiek a pravidelne sa zúčastňuje majstrovstiev Slovenska. V prípade medailového umiestnenia nasleduje postup na majstrovstvá Európy, kam sa prebojovali sedemkrát za posledných sedem rokov. Okrem slovenského titulu a ďalších medailí sa dievčatá z Bony môžu pochváliť podobnými poctami aj z Európy. Počas svojej existencie absolvovali množstvo vystúpení doma a vo viacerých štátoch Európy, ale do Ázie sa vybrali prvýkrát. Potom, ako ich vlani na jeseň oslovili zástupcovia umeleckej agentúry zastupujúcej Slovensko v Dubaji, prijali ponuku a začali chystať program. „Použili sme niektoré staršie choreografie, ale nacvičili sme aj nové. Dievčatá poctivo makali na nácvikoch už od decembra, cez sviatky, aby trištvrtehodinový program zvládli na výbornú. Byť mažoretkou je krásne, každý vidí iba pekne sa pohybujúce mladé dievčatá v krásnych kostýmoch. Chce to veľa odriekania, tvrdej driny, úsilia, snahy na úkor pohodlia a voľného času,“ prezrádza Elena Martinková.
Tepelný šok
Keď bolo všetko vybavené, pri teplote mínus dvanásť stupňov sme nasadli do autobusu smer Schwechat. Po príchode na letisko začalo pomalé odkladanie odevov, ktoré vyvrcholilo po šiestich hodinách letu a pristaní v Dubaji. Vítalo nás krásne počasie, teplota sa pohybovala medzi 25 – 28 stupňami. Teraz je počasie ideálne najmä pre turistov, pretože v júli či auguste sa ortuť teplomera šplhá takmer k päťdesiatke. Vtedy je pre našinca problém prejsť z hotela do autobusu alebo na pláž. Teplota dievčatám veľmi neprekážala, lebo väčšina vystúpení bola v nákupných centrách, kde funguje klimatizácia. Pri večerných vystúpeniach, keď nesvietilo slnko, bolo dobre,“ dodáva vedúca.
Schované ramená a brušká
Mažoretky sú zvyknuté na krátke sukničky, tričká bez rukávov, čo je v našich končinách bežná vec. Nie v islamskom prostredí. „Vedeli sme, že kostýmy, s ktorými vystupujeme doma, by nám domáci neschválili. Nastali rôzne úpravy. Aby nebolo vidieť brušká, museli prísť pod krátke tričká tielka, ktoré sa museli pripevniť špendlíkmi o nohavice, aby náhodou niečo spod látky nevykuklo. Sukničky nahradili dlhé nohavice a úpravou musel prejsť aj vrch odevu. V arabských štátoch je zakázané, aby žena mala odhalené ramená, a preto museli byť aj krátke rukávy. Mali sme so sebou dva kostýmy, ktoré sme pravidelne striedali. V teple sa každý potí, tak bolo treba aj pravidelne prať. Našťastie na každej hotelovej izbe bola sušička a ráno bolo vždy všetko ako nové,“ vysvetľuje jedna z mažoretiek Lenka Martinková.
Drina kontra krása
Vo februári bývajú v Dubaji viaceré obchodné rokovania, výstavy a predajné akcie vo všetkých nákupných centrách. Aby bolo mesto vtedy zaujímavé aj pre turistov, organizujú sa na námestiach, nábrežiach, v parkoch rôzne vystúpenia, promenády, karnevaly, sprievody. Na tohtoročnom festivale bolo viac než štyristo účinkujúcich. Česi, Maďari, Francúzi, Angličania, Egypťania, Filipínčania, Gruzínci, Rusi, Afričania vystupovali ako klauni, fakíri, cirkusanti, žongléri, hudobníci, speváci, tanečníci alebo „chodúliari“. Trinásť krásnych mladých Sloveniek zaujalo domácich divákov pre nich netradičnými vystúpeniami, ktoré doteraz nevideli. „Festival bol nádherný, všade samé prekrásne farebné kostýmy. Kým my sme museli všetko vydrieť, aby sme divákov zaujali, ďalším stačilo efektné oblečenie a menšia námaha, aby si vyslúžili potlesk. Počas pochodu večerným mestom nás nečakane prekvapil nádherný ohňostroj a viaceré z nás zabudli aj na program. Hra svetiel, padajúce farebné konfety boli obrovským zážitkom,“ pridáva sa Katka Péliová.
Šejk v peňaženke
Byť rodeným Dubajčanom sa skutočne oplatí. Po svadbe dostanú zadarmo od šejka doma pravidelný mesačný príspevok, vďaka ktorému nemusia pracovať. Všetky práce majú na starosti cudzinci, väčšinou Filipínčania, Indovia alebo Pakistanci. Šejk sa teší u obyvateľov veľkej úcte, pretože výrazne podporuje zdravotníctvo a školstvo, ktoré sú bezplatné. Podobne je to aj s mestskou hromadnou dopravou, na ktorú možno čakať v klimatizovaných zastávkach. Najvyšší predstaviteľ finančne podporuje formou štipendia aj domácich študentov na zahraničných školách. Kým u nás visí obraz prezidenta iba v úradných miestnostiach, podobizne šejka sú na každom kroku. Čo je u nás nepredstaviteľné, ľudia nosia jeho fotografiu v peňaženke tak, ako u nás fotografiu mamy, dieťaťa či veľmi blízkej osoby.
Kúpiť sa dá všetko
Dubajčania sú veľmi bohatí a môžu si dovoliť takmer všetko. Ak niečo nemajú, jednoducho si to kúpia. „Presvedčili sme sa o tom v obchodných centrách. Jedno z nich je také veľké ako polovica Považskej Bystrice. Líšia sa od seba atrakciami, ktorými sa snažia prilákať zákazníkov. V jednom z nich je nainštalovaný vodopád, v ďalšom je presklené akvárium s rôznymi veľkými rybami, ktoré plávajú okolo návštevníkov, prechádzajúcich tunelom. Kto má chuť užiť si zimné radovánky, môže si zakorčuľovať na obrovskom klzisku alebo spustiť sa po naozajstnej zjazdovke za sklenou stenou. Stačí zaplatiť, požičať si kombinézu, lyže a lyžiarky a lyžovačka sa koná aj v najhorúcejšom lete. Napriek tomu, že obyvatelia majú peňazí dosť, nepotrebujú sa so svojím bohatstvom zviditeľňovať, ako je to u nás.“
Dubaj musí byť naj
Rozlohou neveľký emirát má viacero svetových prvenstiev, ale túži stále po nových a nových. Najvyšší mrakodrap, najbohatšie mesto sveta, najväčší hotel, na streche ktorého sú tenisové kurty s hľadiskom či pristávacia plocha pre vrtuľníky, ktorými sa sem dopravujú svetoví celebrity ako Ronaldinho či Shakira. Jedna noc tu stojí asi 16 000 eur. Dubaj má piate najväčšie letisko na svet, keď dĺžka terminálov má 48 kilometrov. „Začína sa budovať metro, ktoré podľa domácich bude opäť rekordné. Tempo prác je tu úžasné, pretože keď sme prišli, v susedstve nášho hotela sa robili základy pre ďalší. O dva týždne, keď sme odchádzali, už osádzali okná. Pracuje sa nepretržite 24 hodín, iba sa robotníci striedajú. Ak by také tempo bolo u nás, diaľnica by už dávno stála,“ smeje sa Katka.
V raji sa nekradne
V krajine, kde je voda drahšia ako benzín, sú ceny pre našinca neskutočné. „Vodiči natankujú plnú nádrž a zaplatia dobrovoľnú sumu, prípadne odídu bez platenia. Fľaša koly stojí dirham, čo je asi 15 centov. Vstupné na prekrásnu morskú pláž v pozadí s mrakodrapmi je približne euro, čo je menej než u nás vstupné na kúpalisko. Lacné je aj oblečenie, zlato a elektronika.
Dubaj má takmer nulovú kriminalitu, krádeže takmer vôbec nepoznajú, pretože tresty sú tvrdé. Málokto by bol rád, ak by prišiel o prst či ruku. Ak si niekto zabudne fotoaparát alebo mobil, nájde ho vždy na svojom mieste. Známy to vyskúšal a nechal mobil ležať na chodníku. Ani po hodine si ho nikto ani nevšimol.
Tradície pretrvávajú
Hoci je v krajine veľké teplo, ženy stále chodia zahalené v čiernom od hlavy po päty. Ortodoxné moslimky majú iba úzku štrbinu na tvári, prípadne majú závoj, modernejšie ženy si nechávajú odhalenú aspoň tvár. Už malé dievčatká rodičia zasnubujú a potom musia chodiť zahalené, aby ich nevidel iný muž. V odeve sa aj kúpu, čo nás veľmi prekvapilo. Opaľovali sme sa na pláži a z mora vychádzali tmavé postavy v okuliaroch. Neboli to potápači, ale miestne ženy. Viera je silná, každé tri hodiny si kľakajú na koberčeky otočení tvárou na východ a modlia sa. Aj v hotelových izbách sú šipky ukazujúce na východ, aby veriaci vedeli, kam sa pri modlitbe treba otočiť, “ s úsmevom spomína Lenka.
Sólo pre šejka
„Najväčšou poctou pre nás bolo pozvanie od šejka na súkromnú rodinnú oslavu. Na päťdesiattisícovom futbalovom štadióne bolo pripravené pódium, kde sme vystupovali spolu s maďarskými bubeníkmi a ohňovými kúzelníkmi z Afriky. Nechýbali laserové efekty, ale k najvyššiemu predstaviteľovi sme sa nedostali, pretože všade bola prísna ochranka. Ľudia nám závideli, pretože viacerí z nich ešte šejka nevideli na vlastné oči. Šejk má osem áut s ešpézetkami od 1 po 8. S klesajúcim bohatstvom pribúda čísiel, normálni občania majú troj- až štvormiestne čísla.
Slzy a smiech
Dievčatám uplynulo šestnásť dní ako voda. Pobyt v exotickej krajine bol pre ne odmenou za dlhoročnú poctivú drinu. Okrem množstva zážitkov a suvenírov si odviezli aj pozvanie do Kataru. „Nostalgia doľahla na kočky až v Rakúsku, kde sme vystúpili z lietadla do sychravého studeného počasia. Nechýbali ani slzy, veď pobyt ešte viac utužili kolektív. Zvítanie sa s príbuznými bolo ako v rozprávke. Dievčatá mali kúpené čierne odevy a pred príchodom si ich obliekli. Keď vystúpili z autobusu a postavili sa jedna vedľa druhej, rodičia mali problém spoznať svoje dcéry. Poznali ich až podľa vykúkajúcich tenisiek. Po dobehnutí škol- ských povinností sa začneme pripravovať na aprílové majstrovstvá Slovenska, z ktorých chceme postúpiť na Európu. Veríme, že do arabského sveta sa ešte vrátime,“ sumarizuje Elena Martinková. ⋌
⋌JOZEF ŠPROCHA
