Týmto príspevkom by som chcela pozdraviť jedného „dobráka od kosti“.
Bývam na sídlisku Stred a patrím medzi tých šťastlivcov, ktorí majú doma psíka. Kdesi som počula, že tvrdenie šťastie sa nedá kúpiť, je lož. A má to čosi do seba. Ľudia, ktorí si zadovážili psíka, by so mnou asi súhlasili, pretože kúpou tohto zvieratka je o radosť postarané. Zvieratá dávajú lásku, či prejavujú radosť nezištne, bez pretvárky. Ich náklonnosť sa nedá vynútiť. Je však pravda, že na psíka treba mať čas. Nedá sa niekam odložiť ako hračku v situáciách, keď sa nám nehodí. Preto tieto milé tvory nemôže mať každý z nás.
Donieslo sa mi od psíčkarov, aby som si dala na psíka pozor, nepúšťala ho na voľno, pretože je tu určitá osoba, ktorá vyhadzuje von otrávené kosti či iné potraviny... A stalo sa. Jednu noc môj najvernejší priateľ celú prebdel. A ja s ním. Asi si uchmatol niečo z „dobrôt“ neznámej prajnej pani, a preto iba skučal, vracal a dostal hnačky. Ťažko sa je dívať na nevinné nemé zviera, ktoré trpí pre tvrdosť srdca druhých. Vari im prekáža psí štekot či bytie? Osoba, ktorá je toho schopná, asi nikdy nedostala dar byť matkou, a ak áno nechcela by som sa ocitnúť v koži jej detí.
Vo svete je veľa zla a bolo by ho menej, keby tu nebolo takýchto „dobrákov“. Môžeme sa pohoršovať nad trápením a zlom vo svete, koľko chceme, pokiaľ sa nepozrieme sami do svojich sŕdc a nestaneme sa ohľaduplní a tolerantní voči druhým. Sme tu príliš krátko, aby sme si navzájom ubližovali. Avšak stále väčšina z nás hľadí iba na svoje ciele, s lakťami na široko od seba, no nikto sa neobzrie späť, aby videl, akú spúšť za sebou zanechá.
Chcem tejto osobe odkázať, že všetko sa každému raz vráti ako bumerang. ⋌DIANA 22
