ti, a nie každý ju vie aj doceniť.
Ja si umenie vážim, no priznávam sa, že voči istým dielam som zostala chladná. Upokojovala som sa, a koniec koncov to tak robím vždy, keď meriam trasu Beluša, bytovky – Beluša, stred, že mi zrejme chýba šiesty zmysel, prípadne istá dávka inteligencie na pochopenie žltej okrasy (alebo ohavy?) našej zastávky. Vždy som však dospela k názoru, že pokiaľ nechcem podkopávať svoju študentskú dušičku, ponechám nepochopeným radšej autora.
Radšej ho takto verejne oslovím, prípadne sa mu ospravedlním, že duch, ktorý nám bol zanechaný v jeho kresbách, nepochodil u väčšiny obyvateľov. Že aj keď do nich vložil svoj potenciál, nebolo ho dostatočné množstvo na to, aby zaujal v pozitívnom smere.
Zrejme má toto farbičkové dielo odkaz do budúcna, no vo vulgárnej podobe, v akej nám bol odovzdaný, sa nedal zrozumiteľne prečítať. Zostane teda na neurčito na sklách zastávky, pre dobrý pocit autora, že sa dokázal presadiť.
Ešte raz zopakujem, že umenie si vážim, a pokiaľ by niekto obnovil fasádu zastávky (aj napriek tomu, že to dovolené nie je!) napríklad kvalitným grafitom (nemyslím však skomoleninou svojho mena!), dalo by sa všetko akceptovať. Ľudia by možno prehltli aj vtipnú kresbu, proporcionálne však lepšie riešenú než mnou spomenuté dielo.
Lenže to tak nie je. Naďalej budeme obchádzať panáčika, ktorý na nás vypliešťa oči, a ešte niečo, či skúšobné až chabé podpisy týchto nepochopených umelcov, ktorí v čase nudy a bezbožnej pohody zatúžili po výtvarnej výchove.
Kto vie, kde berú inšpiráciu. Možno takto kopírujú svoju vlastnú podobizeň alebo výzor svojich kamarátov,...
⋌KRISTÍNA LIŠKOVÁ
